Krkolomné tempá, nepravidelné rytmy a návod na to, ako si to urobiť ešte viac komplikovanejšie, aj to je trio Stick Men. Na Slovensku sa za svoju vyše pätnásťročnú existenciu predstavili hneď niekoľko krát. V poslednom týždni novembra minulého roku mali rovno tri domáce koncerty a práve tým tretím, bratislavským, sa blížili k vrcholu intenzívneho mesačného turné naprieč Európou.
Jednoduchý názov ako klam
Prirodzene, nie je to hudba pre bežných poslucháčov. Tri mená, ktoré Stick Men tvoria: „stickmeni“ Tony Levin a Markus Reuter a bubeník Pat Mastelotto majú presahy do rôznych, aj populárnych hudobných svetov, no tu sa stretávajú na poli tej najprogresívnejšej, do veľkej miery „komplikovanej“ hudby. Aby toho nebolo málo, tvoria a hrajú ju na nástrojoch, ktoré už len technikou hry, takzvaným tappingom na pohľad mýlia nielen svojich divákov a fanúšikov, kto vlastne hrá a najmä čo, ale tiež svojho kolegu Pata Mastelotta, ktorý to počas bratislavského koncertu vtipne priznal.
„Je to najmä preto, že Tony a ja môžeme a vieme hrať prakticky čokoľvek. Môžeme znieť ako klávesoví hráči, ako gitaristi alebo basgitaristi.“, vysvetľuje ešte pred koncertom Markus Reuter. „Niekedy vieme robiť dokonca dve veci naraz a svoje party si často počas hrania meníme. Takže napríklad ja môžem hrať basovú linku a akordy, v ďalšej sekcii si to môžeme s Tonym vymeniť.“ , pokračuje. Priznám sa, že aj po tomto „varovaní“ vopred to bolo miestami dosť ťažké uhádnuť. Pred niekoľkými rokmi techniku hrania v staršom rozhovore pre Nový Populár priblížil aj Tony Levin: „Obaja teda hráme na nástroj, ktorému hovoríme „dotyková“ gitara a nepotrebujete používať brnkátko. Namiesto tradičného brnkania sa tu hrá na struny príklepom, čo umožňuje na tvorbu tónov (podobne ako na klavíri) využívať aj všetkých desať prstov. Čo sa týka Chapman Stick, je to skvelý nástroj, pretože má jednu basovú stranu, ktorá znie ako naozajstná basa a druhú stranu má gitarovú, ktorá znie ako gitara, takže v tejto zostave hrám akoby aj na basu aj na gitaru.“
Markus Reuter do skupiny prišiel až niekoľko rokov po jej vzniku, no nebol a nie je to žiaden nováčik, hoci je od svojich dvoch kolegov generačne mladší. Na konte má desiatky vlastných aj spoločných nahrávok s rôznymi hudobníkmi, venuje sa komponovaniu klasickej hudby, pracuje ako zvukový producent a inžinier. Slová láska a tvrdá práca sa v našom rozhovore zopakovali hneď niekoľkokrát. Je to sympatické hneď z niekoľkých dôvodov. Jednak pre všeobecne známy fakt a skutočnosť, že prakticky všetko je možné a, že iba skutočne tvrdá a poctivá práca prináša svoje plody. Inak to nebolo ani v jeho prípade. Čo však úplne vyvrátil, je predstava aspoň čiastočného talentu, ako predpokladu na hru na tak špecifickom nástroji: „Nie, talent v prípade hudby nie je nikdy dôležitý. Láska je tá potreba. Musíš hudbu milovať a byť schopný venovať svoju energiu tomu, aby sa z teba stal tvorca.“ Sám strávil vyše tridsať rokov intenzívnym hraním a talent vraj nemal žiaden. Čo však považuje za dôležité, je dobrý učiteľ, pretože s dobrým učiteľom sa za šesť mesiacov dá zvládnuť technika, ku ktorej sa samouk môže dostávať aj desať rokov. „Azda žiaden iný nástroj mi nedokáže priniesť tak úžasný pocit.“, hovorí zanietene.
Nebol som ďaleko od pravdy, keď som si myslel, že bol najprv fanúšikom podobnej hudby, k nej sa skrátka nedá dostať náhodou, priznal však, že ako teenager o hraní so svojimi idolmi nikdy nesníval: „Napríklad Roberta Frippa, s ktorým som neskôr spolupracoval, som stretol oveľa skôr, než som poznal celú jeho tvorbu. Podobné to je aj s Patom Mastelottom. Napríklad s tým sme sa stretli už päť rokov pred mojim príchodom do Stick Men, istý čas predtým sme viedli spoločný projekt Tuner. V mojom prípade to je teda najprv o osobnom vzťahu, než o hudbe samotnej.“, dodáva.
Hrať s legendami
Najzvučnejším menom kapely je bezpochyby basgitarista, multiinštrumentalista a najmä hráčska legenda Tony Levin. Svojim zjavom nezameniteľný sympatický muž s charakteristickými fúzmi a holou hlavou si za vyše päť dekád svojho pôsobenia nazbieral úctyhodné číslo spoluprác. Alebo si ony nazbierali jeho? Tonyho Levina jednoducho na albume chcete mať. Wikipédia ich uvádza vyše 500. Sú to hlavne albumy, na ktorých sa svojou nezameniteľnou hrou podieľal. Najvýraznejšie je spojený prakticky celoživotnou spoluprácou na sólovej dráhe Petra Gabriela. Spojila ich jedna nahrávacia session v roku 1975 v kanadskom Toronte, keď vznikal jeho prvý sólový album a odvtedy sa nerozišli. Napriek úctyhodnému veku sedemdesiatich siedmich rokov Tony Levin strávil väčšinu tohto roku na turné.
Môžeme sa len domnievať, čo stojí (nielen) za touto dlhoročnou úspešnou spoluprácou. Dovolím si však zopakovať slová Markusa Reutera: „...je to teda najprv o osobnom vzťahu, než o hudbe samotnej.“ No v prípade King Crimson a v mnohom jedinečnej osobnosti Roberta Frippa je na prvom mieste určite hudba. Tony Levin sa výrazným spôsobom podujal na novom sounde znovuzrodených King Crimson na začiatku osemdesiatych rokov. V tom čase už niekoľko rokov hral aj na nástroji Chapman Stick a albumy Discipline, Beat a Three of a Perfect Pair znejú zaujímavo a nezvykle aj vďaka nemu. Odvtedy sa jeho cesty ani s touto skupinou nerozišli. Práve tam sa spojili aj s bubeníkom Patom Mastelottom, ktorý má na svojom konte tiež množstvo pestrých a zaujímavých spoluprác. V Stick Men sa okrem bubnovania venuje aj elektronickým samplom a rôznym efektom, ktoré aj v reálnom čase vytvára.
„Stick Men mi dal jedinečnú možnosť najmä veľa hrať. Oveľa viac ako ktorémukoľvek inému profesionálnemu hudobníkovi. Je to tiež možnosť vojsť do širšieho povedomia poslucháčov a fanúšikov. Najdôležitejší fakt je ten, že iba pobyt a hranie na turné ti dá niečo, čo sa inde jednoducho nenaučíš.“, hovorí o najväčších prínosoch. Byť na skutočnom turné takéhoto formátu bolo jeho prvou veľkou skúsenosťou. S profesionálnym vystupovaním však prichádzajú aj celkom formálne a bežné starosti, ktoré sú však rovnako dôležité: „Naučil som sa dávať si pozor a vnímať každý jeden aspekt, ktorý s takouto prácou súvisí – od potreby ostať vo forme a zdravý až po marketing.“
Opäť na Slovensku
Na prvé počutie by sa mohlo zdať, že táto prekomponovaná a poslucháčsky náročná hudba vzniká po prácnej príprave a dôslednej skladateľskej práci, no nie je to úplne tak. „Je to najmä o predstavivosti a intuícii, ktorú spoločne máme. Drvivá väčšina skladieb vzniká predovšetkým z lásky k hudbe. Nekomponujeme a nehráme pre to, aby sme boli komerčne úspešní, takže to nám navyše dodáva veľkú dávku slobody.“, hovorí o procese tvorby Markus Reuters.
Predposledný a posledný týždeň novembra minulého roku sa Stickmen predstavili v troch slovenských mestách – Novom Meste nad Váhom, Prešove a Bratislave. Trio tak mali možnosť domáci fanúšikovia a poslucháči zažiť, vidieť a počuť vo výbornej, rozohranej kondícii. Mojim šťastím bola aj prítomnosť na zvukovej skúške, o ktorých sa hovorí, že sú takým malým koncertom a niekedy bývajú ešte zaujímavejšie. Pre mňa však bola „zvukovka“ aj koncert dych berúcimi rovnako. Zápal a nasadenie, s akými sa títo hudobníci pripravovali sa ukázal vo svojej plnej podobe o dve hodiny neskôr, keď krátko po ôsmej vyšli na pódium. A opäť – aj na zvukovej skúške, aj na koncerte som mohol z bezprostrednej blízkosti sledovať inštrumentálne majstrovstvo Tonyho Levina, ktorý, pri všetkej úcte ostatným hudobníkom, je žiariacou hviezdou skupiny.
Popri vlastnej tvorbe – a nie že by jej Stick Men mali málo, pretože majú na konte sedem štúdiových albumov – trio odohralo aj niekoľko interpretácií známych aj menej známych skladieb King Crimson, ktoré sa však navzájom výborne dopĺňali. Napokon, rukopis účinkujúcich nemožno uprieť a ich schopnosti ešte viac, pretože ako trio odohrali skladby, s ktorými by aj oveľa početnejšie formácie mali problém. Čo však tejto hudbe rozhodne nechýba je energia. Tú bolo cítiť v každom tóne a takte, ktorý Stick Men odohrali. Pomedzi skladby kapela s publikom výdatne komunikovala, o čom svedčí aj trefná a vtipná poznámka Tonyho Levina pri uvádzaní skladby Danger In The Workplace: „Viete, keď niekedy sami komponujeme, nerozmýšľame nad ďalšími spoluhráčmi a keď tie nápady dáme dokopy, čudujeme sa, čo za nebezpečné tempá a rytmy nám vznikajú. Aj preto sa ďalšia skladba volá Danger In The Workplace (v prekl. Nebezpečenstvo na pracovisku), lebo to nám tu niekedy reálne hrozí.“
Napriek trom slovenským termínom koncertov však Stick Men naplnili všetky kluby aj sály. Inak tomu nebolo ani v predošlých týždňoch: „Musím povedať, že to bolo – a je – veľmi úspešné turné. Hrali sme väčšinou v kluboch a na festivaloch a takmer všetky koncerty boli vypredané. Je to pre nás istým spôsobom skvelý comeback, pretože sme sa vybrali na turné po skoro piatich rokoch.“, prezradil Markus Reuter. To, že sa na Slovensko skupina vrátila svedčí o tom, že sa tu cítia príjemne. Ostáva už len veriť, že trojica koncertov tento pocit posilnila a v blízkej budúcnosti sa sem Stick Men opäť vrátia a to aj s novým albumom, ktorý má v pláne skupina v roku 2024 nahrať.
Článok vyšiel v decembrovom čísle časopisu Nový Populár.
