Tak, ako kedysi v The Police, kapele, s ktorou začínal. No na sile, intenzite a zážitku to rozhodne nič neubralo. Na Medzinárodný deň detí sa nám mnohým v Bratislave splnil detský sen: Vidieť Stinga. Článok dopĺňa výber živých koncertných nahrávok z rôznych období Stingovej kariéry.
Sting sa nikdy nebál robiť nepredvídateľné kroky, navigovať smerovanie svojej kariéry do nečakaných krajín a prejavovať umeleckú odvahu vždy tam, kde by ostatní vypočítavo kalkulovali. Uplynulých päť rokov vrátane covidovej prestávky strávil s malými obmenami na koncertných šnúrach s názvom My Songs. Nadväzoval nimi na album prerábok svojich overených piesní, ktoré obliekol do nového šatu.
Načo si to uľahčovať?
S pribúdajúcim vekom mohol teda pokojne ďalej pokračovať v nastavenom trende takzvaných „best of“ koncertov. Nikoho by tým určite neurazil, iba málokto si totiž môže dovoliť vystavať plnohodnotný koncert len zo skutočných hitov. Navyše, sprevádzala ho pomerne veľká kapela, ktorú okrem stabilného tria gitara, basa a bicie tvorili aj traja vokalisti, ďalší gitarista aj hráč na klávesových nástrojoch. Rozhodnutie hrať v triu však mnohých prekvapilo, správa o turné Sting 3.0 prišla v marci tohto roku. Sting si tým rozhodne nič neuľahčil. Práve naopak. Hranie v triu rozhodne nie je pre každého a pokiaľ na to príde, každý z trojice musí podať výkon prinajmenšom za ďalšieho neprítomného člena kapely a popri tom ukázať aj svoje kvality, ktoré tu majú ešte väčšiu možnosť prejaviť sa.
Lenže to by nemohla byť reč o Stingovi, ktorý má s hraním v triu bohaté skúsenosti z čias The Police, kapely, ktorú tvorili výnimoční inštrumentalisti, gitarista Andy Summers a bubeník Stewart Copeland. Sting sa však k tomuto formátu hrania vracia vcelku symbolicky. Pred štyridsiatimi rokmi sa totiž príbeh The Police uzavrel. Kapela na vrchole slávy, podobnej tej z čias beatlemánie, sa najmä Stingovým rozhodnutím rozhodla ukončiť svoje fungovanie. Vydal sa svojou cestou, hoci mohol povedať áno benefitom, ktoré z podobnej slávy prirodzene plynú. Labuťou piesňou tejto super skupiny sa stal vydarený album Synchronicity, ktorý, mimochodom, čoskoro vychádza v novej reedícii s vyše päťdesiatimi bonusmi v podobe nevydaných piesní, pokusov zo štúdia aj živých záznamov piesní.
Veľká jam session
O úvod vypredaného bratislavského koncertu sa na minútu presne postarala talianska speváčka Giordana Angi, ktorú na pódiu privítal samotný Sting. Predstavil ju ako výbornú hudobníčku a nemýlil sa, Giordana predviedla sympatický polhodinový set s osobitými piesňami, ktoré však nijako neurazia a zároveň ani nevyrazia dych. Naplnený štadión s tisícmi návštevníkov dychtivo očakáva hlavnú hviezdu večera a predskokan musí toto netrpezlivé publikum presvedčiť. Giordane Angi sa to šťastne podarilo a z pódia ju vyprevádzal búrlivý aplauz.
Ale v tom momente sa už v ovzduší vznášalo čoraz väčšie napätie. Zimný štadión Ondreja Nepelu zhasol a na pódiu sa zjavila hlavná hviezda večera. Strih. Do tajomne modrého osvetlenia reflektorov sa spustil hlasný duet bicích a basy, keď sa chvíľku nato zjavil na pódiu bubeník Chris Maas, aby sa naživo zapojil do hry. Koncert sa začal pôsobivou piesňou z čias The Police Voices in My Head. O pár taktov neskôr sa pridáva aj gitarista Dominic Miller a chýba už len Sting, ktorý v tom istom momente prichádza z druhej strany pódia. Kapela je na pódiu, čakanie na konci a nastal čas užívať si prítomný moment. Odznievajú klasické skladby zo starších čias – Synchronicity, Message in the Bottle, Everything She Does is Magic a tiež legendárna If I Ever Lose My Faith in You zo Stingovho mimoriadneho sólového albumu Ten Summoner’s Tales.
Sting si po svojom boku ponechal gitaristu Dominica Millera. Je ťažké si na jeho mieste predstaviť niekoho iného. V Millerovi našiel už pred tridsiatimi rokmi svojho verného partnera. Spája ich puto, ktoré je mimoriadne silné – až natoľko, že cez Dominica prechádzajú všetky prvotné nápady melódií a piesní, odkedy začali spolupracovať (od albumu Soul Cages, 1991). V jednom z rozhovorov zaznelo aj označenie „Stingov hard disk“. Sting so smiechom zasa inde dodal, že Dominic ho niekedy učí jeho vlastné piesne. Za bicími sa predstavil Chris Maas, narodený v Luxembursku, ktorý zahviezdil v britských folkrockových Mumford & Sons. Do tria doniesol svoj jedinečný feeling a schopnosť aj v tejto miniatúrnej zostave robiť veľké veci. Nálada bola nákazlivá, miestami to pripomínalo skvelú jam session. Ale poznáme Stinga. Nič nenecháva na náhodu.
Rozbúrenú hladinu večera upokojila ďalšia časť koncertu. Otvorila ho krehko krásna Fields of Gold a odznela aj novinka I Wrote Your Name. Vznikla vraj len nedávno a súčasťou novej série koncertov sa stala len pár večerov pred Bratislavou. Typický Stingov rukopis je tu našitý na triové zloženie a možno sa stáva prvou ukážkou z budúceho albumu. Bude takýto komorný? Uvidíme. Sting siahol aj po skladbách, ktoré sa v koncertných setlistoch neobjavili už veľmi dlho. Zo svojho tretieho albumu The Soul Cages (1991) odohral vyznanie Mad About You a vo svojom príbehu zašiel ešte ďalej – s veľkým hitom Fortress Around Your Heart pripomenul svoj skvostný debut The Dream of the Blue Turtles (1985), s ktorým si budúci rok pripomenie štyridsať rokov na sólovej dráhe, jedným z bezkonkurenčne najúspešnejších príbehov v dejinách popu.
Nasledovala vyrovnaná a pestrá zmes najväčších hitov vytvárajúcich klenutý záver bohatého večera. Zazneli dravé spomienky na najstaršie časy The Police: Can’t Stand Losing You a So Lonely, ktoré doplnili „vzdušnejšie“ piesne Walking on the Moon a King of Pain. Opäť nastal čas aj na malé upokojenie pred vrcholom večera, nádherná Shape of My Heart a vody emócií opäť rozvírila kultová pieseň nového milénia Desert Rose. Po búrlivo vyvrcholenej Every Breath You Take, čo bol aj najväčší hit The Police, sa na pódium vrátila kapela za ohromných ovácií, ktoré ešte zosilneli úvodnými taktmi piesne Roxanne, prvým hitom Stinga/Police. Definitívnou bodkou sa stala balada Fragile, ďalší z klenotov Stingovej pokladnice.
Obnažená sila piesní
Sting seba, kapelu aj poslucháčov postavil pred veľkú výzvu. Človek, ktorý začal svoju sólovú, post-policeovskú kariéru s najlepšími mladými jazzmanmi svojej doby (Kenny Kirkland – klávesy, Branford Marsalis – saxofón, Daryll Jones – basgitara), málokedy hral v komornejšej zostave, aj keď, zhodou okolností, práve v takejto sme ho v Bratislave mohli vidieť v roku 2006 (Broken Music Tour), ale to mal gitaristov dvoch.
V každom prípade, aj keď sme zvyknutí na bohaté aranžmány Stingových piesní, Sting nám opäť pripomenul, že ak je skladba dobrá, je dobrá a nepotrebuje ďalšie farby. Pesnička je jeden z najťažších hudobných útvarov. A hovorí sa, že musí fungovať, aj keď sa hrá na akustickej gitare pri táboráku. Ak chce niekto hrať Stingove veci, musia mať vo verzii „táborák“ silný rytmický fundament, sofistikované harmónie a hlavne speváka, ktorý to uspieva. Pretože Sting je ako spevák naozaj mimoriadny. Stingove skladby však fungujú bez ohľadu na zostavu a vždy to tak bolo (spomeňme si na koncert Live Aid v roku 1985, kde vystúpil len s gitarou a so saxofónom Branforda Marsalisa, a bolo to veľké).
Sting začal s Police svoju rockovú kariéru relatívne neskoro, mal už po tridsiatke. Teraz má 72 a z diaľky vyzerá len o málo starší ako vtedy. Uvidíme, čo pripraví najbližšie a rozhodne to budeme mať možnosť zažiť aj v Bratislave, pretože skorý návrat nám na konci večera s radosťou prisľúbil.
Článok vyšiel v 24. čísle časopisu .týždeň v tomto roku.
Podporujte kvalitnú a nezávislú žurnalistiku aj naďalej.
