Obyčajná sála uprostred centra Bratislavy sa v prvej polovici šesťdesiatych rokov stala liahňou aj epicentrom tvorivého života mladej generácie. Hudobníci, literáti, výtvarníci, herci a mnohí ďalší umelci tu v spoločnosti svojich fanúšikov, priateľov aj obdivovateľov zažili nejeden pamätný večer. Vznikali a zakladali sa tu kapely, rodili aj končili priateľstvá a za dverami „Véčka“ sa uprostred sivého socializmu nachádzal kus slobodného, žiarivého a celkom iného sveta. Fedor Frešo do tohto sveta takisto patril. Svojim zjavom aj hrou výrazný basgitarista tu popri Dežovi Ursinym, Pavlovi Hammelovi a Mariánovi Vargovi položil základy domáceho bigbítu. Vytváral ho, organizoval a stál pri ňom celý zvyšok svojho, do poslednej chvíle aktívneho života.
Sideman s rolou frontmana
Hoci nebol Fedor Frešo nikdy frontmanom, teda tým, ktorý stojí v žiare reflektorov, svojou neúnavnosťou sa stal motorom viacerých zásadných hudobných projektov. Svoj organizačný talent preukazoval od absolútnych začiatkov svojho profesionálneho pôsobenia. Zohnať aparatúru, nástroje, zorganizovať koncert... V stuhnutom a kŕčovitom fungovaní socialistického plánovania dokázal Fedor Frešo vybaviť aj zdanlivo nemožné. Nie je vôbec tajomstvom, že napríklad takého Mariána Vargu do mnohých skorších aj neskorších aktivít doslova dotlačil. To napokon poslúžilo k spokojnosti na oboch stranách – na pódiu, no predovšetkým na strane publika. Okrem toho vyrábal vlastné hudobné nástroje, reproduktory a vôbec – bol to nesmierne šikovný a zručný človek. Zomrel náhle a nečakane 26. júna 2018.
Jeho odchod na nebeské pódiá zasiahol všetkých, ktorí ho poznali, aj mu fandili a obdivovali ho. Odišiel len necelý rok po úmrtí Mariána Vargu. Iniciatívu spomienkových koncertov už v januári 2019 premenili na skutočnosť jeho synovia Viktor a Fedor. Zasiali tak kontinuálnu sériu spomienkových koncertov na milovaného otca, rešpektovaného a významného hudobníka. Výnimočnými sa stali od úplného začiatku. A zažiarili najmä tie, pri ktorých celoživotný hudobný kolega Pavol Hammel so skupinou oživili a po dlhých desaťročiach vcelku odprezentovali časť albumu Konvergencie (1971) s názvom Piesne z Kolovrátku v Ateliéri Babylon v januári 2020, alebo v septembri minulého roku podnikli sériu koncertov pripomínajúcich 50 rokov od vydania kultového diela Zelená Pošta (1972). Popri nich zazneli aj kompozície skupiny Collegium Musicum a tak sa tieto koncertné udalosti stali mimoriadne dôstojnou oslavou hodnou mien ako Fedor Frešo a Marián Varga.
Doplnená autobiografia
Autobiografia Fedora Freša, ktorej dal svoj príznačný názov Sideman je ojedinelým zjavom nielen na našej domácej pôde. Poviem to za všetkých hudobných fanatikov – kiežby bolo takýchto kníh viac! Všetci tí, bažiaci a smädní po historkách z nahrávania, zo zákulisných udalostí hudobníkov a vôbec z hudobného života, im všetkým Fedor Frešo v roku 2011 z časti uhasil ich zvedavosť. Celkom otvorene vyrozprával svoj príbeh a nikomu nezostal nič dlžný. Rozpamätal sa aj na spomienky zapadnuté hrubou vrstvou prachu. Ofúkol ich a vložil do jedinečnej knihy. Tej sa doposiaľ vyrovnal len Tomáš Berka svojou bezprostrednou výpoveďou s viacerými presahmi s názvom Blumentálske Blues.
V týchto dňoch však vyšla ďalšia kniha Fedor Frešo – Komplet. Práve týmto prívlastkom je nazvaná nová, výrazne doplnená verzia pôvodného Sidemana. Je to poriadne hrubá, ťažká a už na prvý pohľad zaujímavá kniha. Synovia Fedora Freša tak z veľkej časti spojili dokopy otcovu pôvodnú autobiografiu s jeho publicistickými textami, bohatým fotografickým archívom, rozhovormi aj spomienkami jeho kolegov. Výraznou časťou knihy sú kompletné denníky, ktoré si Fedor Frešo viedol na prelome 60 a 70-tych rokov počas pôsobenia v skupinách The Soulmen, Prúdy aj Collegium Musicum. Sú jedinečným a ojedinelým artefaktom doby, ktorú zachytil tak, ako ju cítil a vnímal. Nekompromisne a „na plnú hubu“ – teda presne tak, ako sa na dvadsať-niečo ročného bigbíťaka patrí.
Kiežby tieto steny vedeli hovoriť...
A kde inde by mala byť takáto kniha pokrstená a uvedená do života, ako na mieste, kde sa príbeh toho všetkého začal? Pokrstil ju dlhoročný priateľ a spoluhráč zo skupiny Fermata, Tomáš Berka. Steny legendárneho „Véčka“ sa tak opäť stali svedkom niečoho výnimočného. Pred vyše päťdesiatimi rokmi boli svedkami zrodu celej jednej éry, kedy sa na pódium postavil nekompromisný mladík s basgitarou. Vo štvrtkový letný večer na konci júna tohto roku boli pri tom opäť, keď odkaz a dielo tohto výnimočného hudobníka stále žije a pripomína sa.
Bohatý hudobný večer otvorila mladá formácia BFK. Bulík-Frešo-Kačic je novým hudobným a progresívnym zoskupením. Hoci hneď v úvode tvrdili, že sa pokúsia zahrať čo najtichšie, aj tak to bolo poriadne nahlas. Hlasitosť však takejto mimoriadne rozvinutej hudbe pristane a nežiada si ňou len pozornosť. O to viac, keď stojí na poctivom rytmickom základe Fedora Freša mladšieho. Svojmu menu, chtiac či nechtiac musí byť zaviazaný, lebo volať sa Fedor Frešo a hrať na basgitare je vlastne údel. A treba povedať, že ho zvláda priam majstrovským spôsobom.
Hoci bol Fedor Frešo srdcom i dušou rocker, svoju nezameniteľnú stopu basgitaristu zanechal aj v jazze. Tvárou tohtoročnej koncertnej spomienky bol Peter Lipa. Čerstvý jubilant, šedá eminencia a Pán hudobník prežil v hudobnej aj osobnej prítomnosti Fedora Freša dlhé desaťročia: „S Fedorom sme prežili veľmi pekné časy, ale aj veľmi rušné časy. Fedor bol človek, ktorý mal na veci vlastný názor a bol to úžasný zdroj energie. On šiel za svojim cieľom až do poslednej kvapky potu alebo hocičoho iného... Proste Fedor si vedel ísť za svojim cieľom veľmi tvrdo a mnohé tým dosiahol.“, hovorí.
So svojou doplnenou kapelou aj bývalým spoluhráčom Vladom Vizárom si pripomenuli legendárne roky skupiny T&R Band, s ktorou, okrem iného strávili 15 rokov hraním počas štvrtkových večerov v Starej sladovni. „Jednoducho, keď ma Fedorov syn vyzval, aby sme toto obdobie zmapovali, samozrejme som súhlasil, aby sme do toho išli. Okrem toho som to bral ako výzvu. Pribral som k mojej kapele starého matadora Vlada Vizára, ktorý jediný z tej partie ešte žije a hrá. Na trúbke s nami hral Michal Cálik, ktorý je nový, mladý hráč, no má vzťah k tejto hudbe a tešil sa na to.“, pokračuje Peter Lipa. Počas hudobne bohatého večera tak odzneli známe skladby, bluesové štandardy ale aj jedna z najnovších piesní Petra Lipu Neviem čo vravieť. Na pódiu sa vystriedal Martin Valihora a v špeciálnom zložení odznela aj skladba Podobnosť čisto náhodná, kedy sa ku kapele pripojili aj bratia Frešovci.
Koncertná spomienková tradícia tak má za sebou ďalší vydarený ročník. Bolo úžasné byť pri tom, bolo úžasné to sledovať. Do posledného miesta zaplnené „Véčko“ tak zažilo príjemný hudobný happening, ktorý tvorí ďalšiu z častí mozaiky spomienok na nezabudnuteľného hudobníka, ktorého miesto je nemožné nahradiť. Významné to však bolo aj pre mňa osobne. S Fedorom Frešo sa mi, žiaľ, nikdy nepodarilo stretnúť osobne, no sediac na schodoch sály legendárneho Véčka som jeho, aj to jedinečné genius loci prežil a precítil.
