Vysvetlime si pojmy:
Ten prvý žije uzavretý pred svetom kvôli rôznym motívom - možno ukazuje, že sa dá žiť aj takto, možno hľadá Boha alebo nejakého boha, možno seba, a možno ešte doteraz rúca kláštorné múry, ktoré niekto pred ním staval už od XIII. storočia do dňa 8. 12. 1965 (ktovie, či si vôbec všimol tento deň ???), no možno má iba sexuofóbiu a je takto dobre ukrytý, možno je presvedčený o svojej veľkej slobode, možno jazdí po opačnej strane cesty, možno ani nevie prečo je „v tom“, no snaží sa to deň po dni zistiť.
Druhý pán nemá toľko problémov s predstavenými, ak si chce dať jedno ŠŠ, zväčša má už aj mobil a na ulici je často nepovšinutý, lebo svoj rehoľný habit (talár, sutanu, košeľu s bielou „špz“ v strede) nechal na vešiaku, dualizmus svet-cirkev je pre neho história, ale ak niekto útočí na „svätú“ matku cirkev bráni ju i seba a neuvedomuje si, že takto protirečí tomu, čo je pre neho históriou, obyčajne tvrdo pracuje na budovaní božieho kráľovstva a usína s tým, že ak sa neprebudí bude žiť večne.
Obidvoch zainteresovaných majú ľudia, s ktorými sa stýkajú radi, pretože im poskytujú hromadu istôt a úsmev grátis, dávajú im odpovede na mnohé otázky a sú takto dozajtra spokojní. „Che bella vita!“ (aký pekný život) – povedal by ironicky môj priateľ talian – a medzitým sa tí, ktorých krstili ako malé deti hádžu z okien a prepichujú si žily...
Myslím si však, že pod Tatrami zničenými víchricou je to ináč (...nemôžem sa nezasmiať).
