Mojím zámerom nie je preložiť do slovenčiny jeho odkaz adresovaný okoloidúcim, talianskym senátorom, možno nejakému biskupovi. Zdá sa mi to nepotrebné a naviac som z jeho transparentu dobre nepochopil o čo mu ide. Chcem sa pozastaviť nad utrápeným výrazom tváre tohto človeka. Určite musel mať veľkú odvahu postaviť sa pred jeden z najfrekventovanejších kostolov mesta. Hádam je bláznom a snáď iba bežným človekom, vyjadrujúcim – spôsobom, ktorý uznal za vhodný – znepokojenie nad alarmujúcim stavom spoločnosti.
Neviem, či cesta, ktorou kráčam je mi vlastná. Naproti tomu, hľadiac na tohto človeka sa vo mne obnovujú stratené a možno dosiaľ nenájdené motívy života. V prvú chvíľu som sa pri pohľade na neho preľakol, potom upokojil odpoveďami. Čo sa mu stalo? Asi je psychicky narušený... určite mu niekto mu ublížil! Namiesto bodiek len otázniky a odsudzujúce výkričníky.
Pri večernej modlitbe sa mi v pamäti vynorila jeho zúfalá tvár. Viem, čo pre neho urobím! Niekto vo svojich mladších, či stále mladých rokoch, ozdobuje steny izieb plagátmi hair metalových kapiel. V starších časoch potom na ne pribíja ukrižovaných mužov, po prípade obrazy známej matky s dieťaťom v náručí. Tí konkrétnejší zasa milujú imidžovú fotku novozvoleného bieleho otca náčelníka. Ja som sa na pár dní rozhodol pre xeroxový papier s fotkou tohto kňaza. Nie je mojím idolom, no nachádzam v ňom dnešného človeka, hodného mojej modlitby. Pre trpiacich sa oplatí žiť. Matke sa oplatí – musí! – žiť pre choré dieťa. Zvláštne, mnohí si myslia, že šťastie dáva zmysel ľudskému jestvovaniu...
