V dvadsiatom druhom dni mesiaca lásky som, však, musel byť v kostole, lebo tam kvôli sviatku svätej Rity prichádzalo veľa ľudí. Bolo treba viac kontrolovať situáciu. Oblečený do dedičstva stredoveku – čierneho habitu – som si s knihou v ruke sadol pod Raffaelovu fresku proroka Izaiáša a pripravoval sa na skúšku. Sedel, čítal a nanovo prevracal už prečítané strany. Čas lahodne plynul a ja som sa vžíval do nového poznania, rušený iba vôňou kostola, ktorá zakaždým dokáže nevysvetliteľne vzrušivo pútať moje záujmy.
Sem-tam z poslednej lavice kostola dvíham oči a indiferentne pozorujem prílev turistov. V jednej chvíli ma osloví muž v stredných rokoch.
– Čo také čítaš?
– Áááále, budem mať skúšku z predmetu Ježiš a židovské inštitúcie. Práve si osvojujem vplyv iránskeho náboženstva na antické biblické spisy, – povedal som, kým si prisadol.
Téma ho zaujala, a tak som pokračoval vo vysvetľovaní dualizmu zoroastru, jeho dosahu na vývoj predstavy diabla v biblii, následkom ktorého počiatočná idea zla, smrti a prekliatia nadobudla osobnostné prvky.
– Nikdy by ma nenapadlo, že sa teológia zaoberá aj niečím takým, – povedal.
V debate vysvitlo, že je ateistom, no neodmietol si vypočuť zmienku o nových horizontoch teológie. Lamentoval sa však nad tabu cirkvi voči témam homo aj sexuality, nad demagógiou predstaviteľov cirkvi, nad ukrývaním afér pedofilných kňazov, nad brzdením vedy morálkou atď. Nečakal môj kriticko-polemický postoj voči týmto problémom. Počas jeden a pol hodinovej diskusie sme si dokázali obohacujúco vymieňať názory, bez akéhokoľvek vzájomného presvedčovania vlastnými pravdami. Nás veriacich často blokuje nejaký zvláštny druh obavy – sme uzavretí vo svojom bohu, bojac sa, že sa stratíme, keď na chvíľku vyzrieme z okien vlastného domu. Limitujeme svedomie na poslednú z jeho schopností – rozhodovať – a diskutujeme v tomto kontexte o jeho výhrade! Ak vo veľkej rýchlosti dnešného sveta používame iba ručnú brzdu, ďaleko nedôjdeme. Unikne nám univerzum iných možností. Aspoňže three towers (tri veže), na ktorých je postavené naše presvedčenie pevne stoja, odolávajúc pilotom vyslovujúcim ANO každému útoku.
Pred odchodom sme si vymenili telefónne čísla s prísľubom nových dialógov. Tento muž mal podľa vizitky celkom slušné postavenie na ministerstve spravodlivosti.
O týždeň od nášho prvého stretnutia som mu zavolal a dohodli sme sa na prehliadke rímskej vily na via Nomentana. Čakal ma autom. Ja som čakal človeka, čo rešpektuje rozdielnosť osoby. Ale hneď v prvej minúte mi trikrát omakal koleno a do konca našej cesty to urobil podobne asi deväťkrát, rozšíriac svoj repertoár o moju ruku. Stále pritom papagájoval na adresu mojej dobroty a pritakával mojim myšlienkam. Tolerujúc tieto „afektívne“ prejavy vážnou tvárou som medziiným uvažoval nad slovami sklamania a rozhodnutia nestráviť s týmto mužom ďalší zvyšok dňa. Pokým nevypne motor auta, čakám na ich vyslovenie. Cesta k múzeu trvala asi pätnásť minút. Otvorene som mu povedal motívy, kvôli ktorým s ním nemienim stráviť svoj nedeľný deň. Pohľadom do očí a stiskom ruky som pozdravil človeka, čo nestratil svoju hodnotu, lež po pár krokoch zhrdzavené mreže môjho vnútra neodolali túžbe slobody páru vulgárnych slov.
– Figlio di puttana, stronzo, stronzo, stronzo!!!
– Andiamo avanti, – (ideme ďalej) vzdychne falošný úsmev dvoch pier vo chvíli, keď zazriem električku číslo deväťdesiat, ktorá ma dovezie na stazione Termini.
– Škoda, že som si dnes nevzal cigarety, – prebehlo mi mysľou...
