Ranná domáca úvaha

...neubránil som sa sile pamäte, ktorá, miešajúc sa s čudne dojímavými pocitmi, mi odkrývala nevedome prijaté obrazy minulosti.Mojím pôvodným zámerom bolo zamýšľať sa nad omšovými čítaniami. Nedávno som sa, totiž, stal lektorom. To je človek, ktorému "ekklesía" (z gr. spoločenstvo, cirkev) odovzdá do rúk sväté Písmo a zverí mu s ním veľkú zodpovednosť jeho čítania, prednesu i vysvetľovania. Vo včerajších čítaniach Pán prichádzal v oblaku k Mojžišovi a ja som si musel nasadiť slnečné okuliare, lebo by som ďalej nemohol pokračovať v čítaní textu. Oskar (slnko) totiž strašne pálivo pôsobí na moju belasú pokožku. Ak nie je antický spis, akým je napríklad biblia, okorenený prítomnosťou, poslúži reálnemu životu len veľmi málo. Zámerne, teda od neho dvíham zrak, aby som počúval. A tam, na trávniku podomnou, uzriem pár rôznofarebných kuriatok. Bežia sem a tam, bez určeného smeru od ich "matky", avšak počujúc jej hlas ihneď priamočiaro prekonávajú rozmanitou trávou všetky bežecké rekordy. Zaujímavé na tom je, že, nikdy pri tom, na rozdiel od malých detí, nepadnú. Takýto je práve osud človeka. Uvedomuje si svoje kráčanie a predsa padne.Nemám vzťah k symfóniám ani k opernej hudbe, no teraz cítim, že som sa do jednej z nich dostal. Popri kuriatkam a ich baby-sitter tu štebotajú lastovičky, každým stromom svojsky šumí lístie, ktosi píli drevo a iný údermi nástroja ničí na svojom príbytku stopy času. Ešte počuť typický zvuk zetora, ktorý prekonáva povolené hranice decibelov. Niečo mi hovorí, že dnes hrajú iba pre mňa. Na tomto javisku nachádzam len zdanlivo nezmenené kulisy: drevenú stodolu stále viac starého starého otca podopieranú mohutným orechovým stromom, vyblednuté farby nehybných domov, v diaľke pastviny bez kráv a susednú dedinu na kopci. Všetko je to vložené do fascinujúcich odtieňov zelene meniacej sa intenzitou slnečných lúčov. Možno ani pôžitok z lásky k inej osobe by sa v tejto chvíli nevyrovnal môjmu prežívaniu. Pomyslím si, však, na môj druhý domov v centre Ríma, vrčiace motorky, opitých turistov hulákajúcich do štvrtej rána, čerstvý smog, disko-bar pod svojimi oknami, vrtuľníky kontrolujúce neprestajné štrajky talianov... a pochytí ma šialenstvo. Čo by som len dal za takéto každodenné nevinné blaho na balkóne svojej detskej izby!Takto asi vyzerajú moje meditácie. Nepozerám do textu, často ich zámerne neukončím, ťahá ma to stále von - k skutočnosti. Tam nachádzam ich zmysel a v spomienkach svoj zabudnutý život.