Mám za sebou päť dní duchovných cvičení. My podpriemerní rehoľníci, čiže výnimoční kresťania máme, totiž, raz v roku povinné tieto dni, v ktorých si znova uvedomíme, že nie sme otrokmi Boha ani sveta. Kruté dni bez slnka a spánku bez snov, so zvukom ticha, spoločnosťou samoty, nevyhnutného mobilu bez spojenia a konečnej času. Po týchto dňoch by som mal znova prijať, na čo teraz skutočne viac nemám: život šedého priemeru, či tieň, ešte tmavšej farby. Ty, však, dobre poznáš stokilovú váhu čierneho habitu s ošúchanými rukávmi, moju záľubu v ovzduší silných žien a poťahovaní ľahkých cigariet, blúdenia v “pravdách” filozofov a očiach zvláštnych ľuďí. Vieš ako rýchlo si osvojujem náhodné stretnutia tretieho, či štvrtého druhu a dokážem ich urobiť svojou súčasťou. Nedávno som dokonca objavil chuť dvanásťročnej whisky. Koľko chutí ešte musím vynájsť, kým objavím svoju ameriku?! A koľko písať, aby som si ich pamätal? No budem ťa o nich priebežne informovať. Zatiaľ ciao!
Drahý Boh, musím sa vyžalovať na tvojom svete.
Aký život si vybral tým, čo si ťa nevybrali? A tí, čo si ťa zvolili, prečo musia v slzách rozhodovať, kedy ťa vyzvať do ringu. Práve to od nás chceš: radšej neprijať svoju pozíciu, ako si ju nikdy nezvoliť. Akokoľvek sa veci vyvinú, mám ešte sedem dní na to, aby som znova na jeden rok obnovil rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Môžeš si byť istý, budem napäto čakať na bezprostrednú záchranu tvojej milosti, alebo ako to robia normálni muži, na záchranu osudovej ženy. Neboj sa, nezabúdam pri tom všetkom na najdôležitejšiu vec: usmievať sa ústami. Chápeš, nechcem ublížiť tým, ktorí mi nevidia do srdca. Neuveríš, ale stále ťa milujem… Tak zatiaľ (ako ťa pozdraviť…?) zbohom!
