Hrkálka zovretá ukazovákom a palcom stále viac sa strácajúcej autority prebudí v nevlastných rehoľných bratoch, evanjeliom presvedčených o opaku (*), podmienený reflex. Terasa na najvyššom poschodí domu a stoly prestreté starými deravými obrusmi vítajú svojich staronových priateľov. Dnešným štvrtým, či piatym Otčenášom zvoláme požehnanie otca prítomných synov na túžbu žien s číslami 90-60-90. Pre bystrých: jedná sa o zeleninové jedlo. Buon appetito!
Humor stolujúcich a mesto ponárajúce sa do temných farieb sa mi zrazu zdali tak harmonické. Debatovali sme o kňazovi, ktorý v Kongu autom usmrtil dievčatko prebehujúce cestou. Dav ľudí mu preto kopancami a mačetami spôsobil smrteľné zranenia. Jeden z potiacich sa prítomných poznamenal:
– Forse era troppo magra, perciò non l’ha vista… (Asi bola príliš chudá a kvôli tomu ju nezbadal…)
Nepríhodné slová si vynútili pár príhodných pohľadov. Večera, však, pokojne pokračovala. Ďalší člen posádky, tentoraz očividne dobre znášajúci teplo, zveľadil svojimi slovami skúsenosti iných:
– Ridi... e il mondo riderà con te. Piangi e… piangerai da solo. (Smej sa... a svet sa bude smiať s tebou. Plač a... budeš plakať sám.)
Iné ústa, ktorých nedočkavý pot na hornej pere stopoval pravidelne prichádzajúci jazyk, dodali: «Kdesi na verejnom záchode som čítal toto»:
– Se sei muto, ridi con gli occhi, se sei cieco, ridi con le labbra. Ma se sei muto e cieco, che cazzo te ridi? (Ak si nemý, smej sa očami, ak si slepý, smej sa perami. No, ak si nemý a slepý, z čoho sa dokelu smeješ?)
Ktovie prečo sa občas na moste mojej mysle objaví spievajúci Jiří Schellinger: „...noc má plášť dĕravý... V noci sa asi veľa vecí nebadane prešmykne plášťom neznámeho, sledujúceho naše kroky.
(*) Ten Ježiš to poriadne skomplikoval, čo!?
