Brnenskí "obri" - Kelti? (Keltika 5)

V Brne kedysi ako v celej strednej Európe žili Kelti. Dokonca i jeho názov sa dáva do súvisu s waleským „bryn“ = kopec.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Tejto romantickej etymológii odporuje prísna lingvistická etymológia waleského bryn [brin], ktoré sa malo vyvinúť zo spoločného keltského *brusni-. Kelti však prišli do Brna pomerne neskoro – až po r. 200 pnl –, a tak nie je vylúčené, že už rozprávali rečou, v ktorej sa výslovnosť značne posunula podobným smerom ako u predkyne waleštiny – tj. že to -s- v slove brusni- zanikalo, prípadne sa vyslovovalo nejasne, takže nasledujúce etniká tento keltský názov mohli prijať viac-menej v podobe, v akej sa zachovalo dodnes. Moravské Brno a juhowaleské mestečko Bryn by tým pádom niesli etymologicky identický názov.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Navyše, Wales a Valašsko (akokoľvek doň Brno nepatrí) sú vlastne tým istým názvom, ktorý ale dejiny všakovako posplietali a jednotlivé národy ho používali v zaujímavých obmenách. Pôvodne išlo o označenie keltského kmeňa (národa?) Wolkov, o ktorých je známe, že sa asi na dvesto rokov usadili na Morave. Odtiaľto sa jedna ich odnož medzitým pobrala do južných končín, kde napr. vyplienili grécke Delfy, čím zasadili silnú ranu tomuto tisíce rokov prekvitajúcemu vešteckému centru hellénskeho sveta.

Aj ostatní Wolkovia (lat. Volcae) sa z Moravy napokon veľmi rýchlo vysídlili, a to okolo r. 50 nl. Je to jedna zo záhad moravského staroveku. Wolkovia možno ustupovali pred Germánmi, ktorí sa tiež snažili dostať zo severnej Európy do južnejších krajov. Možno tu boli ekonomické dôvody odchodu Wolkov do lukratívnejších končín. Rovnako odišli keltskí Boiovia z Čiech a Kotini zo Slovenska. Zdá sa však, že niektoré keltské osídlenia v chránených horských dolinách tu mohli prežívať aj v neskoršej dobe sťahovania národov. Každpádne, medzi Germánmi došlo niekedy po roku 0 k fonetickým zmenám, v rámci ktorých si napr. „k“ zvykli vyslovovať ako „ch“, a tak názov Wolkov sa v ich ústach pozmenil na [Walch-] (písané Walh-).

Skryť Vypnúť reklamu

Keďže väčšina Wolkov sa presídlila do južnejších žírnych krajov Rímskej ríše, u Germánov začal pojem Walchovia predstavovať „tých (kultúrnejších) južanov (v latinsky hovoriacich končinách)“. Takto pomenovali germánski Sasi, ktorí sa rozhodli presídliť na úrodný ostrov Británia, tamojších pôvodných obyvateľov – keltských Brytonov, za štyri storočia rímskej nadvlády značne porímčených: Wealhas, tj. Walchovia. Týmto slovom potom označovali aj hornatý západ Británie, kde posledné zvyšky Brytonov ostali Sasmi nepodrobené - akési "Walchy“, a ten názov v angličtine ostal dodnes - Wales.

V podobnom význame prebrali slovo Walch- od Germánov aj Slovania: vo fonetických zmenách západných Slovanov sa germánske „Walch-“ zmenilo na „Vlach-“. Slovania sa už s Keltmi asi priamo -osobne- nepoznali a vedeli o nich len z povestí o „tých, čo žijú na latinsky hovoriacom juhu“, a tak pojem „Vlach-“ začali Slovania používať v zmysle stredovekej Itálie – starosloviensky „Vlachy“, a z toho aj ono až do novoveku používané označenie Talianov - „Vlasi“. A všetko talianske a pochádzajúce z juhu bolo „vlašské“, vrátane vlašských orechov.

Skryť Vypnúť reklamu

K ďalšiemu významovému posunu došlo na Balkáne, kde sa pôvodné germánske Walch- v podobe „Valach-“ začalo používať na jedno z rumunských kniežatstiev. A keď sa balkánska pastierska kultúra šírila po hrebeňoch Karpát a dostala sa až  k nám, pojem „valach“ začal označovať týchto pastierov, bez ohľadu na ich národnosť. (Síce to boli zrejme väčšinou Rumuni, je zaujímavé, že napr. taká bryndza, ktorú k nám doniesli, sa vyrába aj v Grécku...) Keď sa táto pastierska kultúra rozšírila aj na severnú Moravu a tam si vydobyla isté ekonomicko-politické výnimky, získal celý tento kraj označenie „Valašsko“. Tak sa vlastne staré ethnonymon Wolkov, sidliacich okolo zmeny letopočtov na Morave, nepriamo vrátilo na Moravu, pozmenené v ústach niekoľkých národov a významovo preosiate sitom niekoľkých kultúr krížom-krážom Európou. Príbehy slov sú niekedy fascinujúce...

Skryť Vypnúť reklamu

Ale ako to teda bolo s tými obřanskými obrami? Nedávno túto povesť oživil Arnošt Goldflam vo svojej najnovšej publikácii Strašidelné Brno (2021). O čo vlastne ide? Na samom severo-severo-východe Brna je kotlinka rieky Svitavy, od severu prudko zakončená strmými svahmi moravského krasu a Drahanskej vysočiny. Na tomto mieste sa rozkladá mestečko Obřany, patriace do Brna. Svitava tu vyteká z úzkeho kaňonu medzi prudkými roklinami vrchov a vysoko nad ňou, v ohybe – alebo „ostrohu“ – nad pravým brehom rieky sa nachádza hora, na ktorej vrchole je hustým lesom obkolesená náhorná plošina, ktorá je dnes poľom, ale kedysi tu na tomto príhodne chránenom mieste stál praveký predok mesta Brna. Pri pohľade z diaľky sú dokonca ešte viditeľné stupňovité palisády, ktoré túto pevnosť chránili. Ako sa volala, nevieme, ale archeologické nálezy tejto lokality ukazujú, že tu musela byť metropola doby bronzovej už niekedy od roku 1200 pnl. Títo ľudia už pravdepodobne hovorili indoeurópskym jazykom, ale akým, nie je jasné.  Dvojšálka leštená tuhou ukazuje, že to mohli byť „popolnicovci“ (ľudia kultúry popolnicových polí), ktorí boli súčasťou kultúry lužickej, prichádzajúcej od severu a podľa extrémnych názorov by vraj mohla byť dokonca praslovanská. Každopádne, po roku 800 pnl ju nahrádza horákovská kultúra halštatu – železnej doby, ktorá nám vyššie proti prúdu Svitavy, v jaskyni Býčí skála, zachovala svedectvo o príšernej hromadnej vražde z neznámych dôvodv. No a po nej sem postupne začínajú prenikať Kelti – Wolkovia laténskej doby, ktorých hroby sa našli po celej oblasti Brna aj inde. Práve oni mohli dať meno aj Obřanom.

Samozrejme, tento názov je očividne slovanský, a spájať ho s nejakými obrami sa priamo núka ako prvá možná etymológia. Logika názvoslovia ale nehovorí priamo o obroch (to by mohli byť napr. „Obřice“), ale o nejakých obyvateľoch označovaných za Obř-an-ov. Obřan mohol byť niekto, kto má nejaký súvis s obrami, ale nie je sám priamo obrom. Slovania tak mohli pôvodne označovať miesto, kde kedysi mohli žiť potomkovia nejakých obrov. Na dvoch miestach tesne v susedstve náhornej metropoly sa našli aj pohrebiská. Jedno – na jej západnom úbočí – je ešte z doby bronzovej. To druhé, južne od metropoly a posadené dole v údolí, je keltské: Wolkovia pochovávali svojich mŕtvych na pohrebisku na druhom brehu rieky, v akomsi oblúkovitom zákutí vklinenom medzi svahy vrchu Hády, vedľa neho dnes už neexistujúceho Holého kopca, a napokon dnešného lesoparku Agátky. Lokalitu dnes prekryl rozsiahly areál nádražia Maloměřice (ktoré susedia s Obřanmi). Našli tu zopár pozoruhodných keltských umelecký darov nebožtíkovi.

Je tu dôležité čítať krajinu: zemepisne tu ide o kotlinu, v ktorej sú učupené Obřany, a južne od nich Maloměřice. Od západu ju ohraničujú svahy dnešnej Lesnej. Od severu vrch s pravekou metropolou a vrch Hády, medzi ktorými je úzky kaňon, z ktorého vyteká Svitava. Od východu pokračovanie Hádov – Vinohrady, Agátky a napokon Bílá hora. Svitava tu vyteká z úzkeho krasového kaňonu do širokej kotliny, a nie je ťažké si predstaviť, že toto miesto mohli Kelti označiť pojmom aber, ktorý znamená „ústie“. Poznáme ho aj z mnohých ketlských toponým, napr. waleské Abertawe, Aberystwyth [áber-astujth], škótsky Aberdeen. Toto slovo mohlo ľahko byť základom neskoršieho slovanského obr-. Ba dokonca aj „obr-an-“ by bolo možné vysvetliť cez keltčinu: mohlo ísť o niečo ako *Aber-awn < *Adber awwōnos „Ústie rieky“, čo by po walesky bolo „Aber afon“ [áber-ávon].

Možno Wolkovia pomenovali nejakým-tým bratancom waleského "Bryn"=kopec práve dávnu metropolu, ktorú dobyli od predchádzajúcich obyvateľov doby železnej; možno však tým "Brynom" bol trebárs Petrov či Špilberk... Výrazných sídlištných kopcov je v Brne veľa, a na každom z nich sa našli archeologické nálezy z rozličných čias. Každopádne, obřanskú dolinu, hlboko dole pod dávnou metropolou, možno volali „Ústím rieky“ - *Aber-awn. Germánski Markomani, ktorí tu Wolkov vystriedali (buď ich vyhnali, alebo to tu osídlili, keď sa Wolkovia pobrali ďalej na juh), mohli ten ich názov prebrať a – keďže mu nerozumeli – nejako patrične skomoliť, napr. *Abr-ón. No a keď sem prišli Slovania, mohli sa od Markomanov, či neskorších Langobardov, dozvedieť o tom, že tu kedysi žili slávni Walchovia a že tu mali významné pohrebisko na mieste zvanom Abrón. V tejto lokalite mohla proste zotrvávať historická pamäť a genius locī, a u Slovanov sa nejaký-ten *Abrón vyvinul, presne podľa vývoja slovanských samohlások, na *Obrán, čo si následne podľa vlastnej logiky poupravili na *Obrjane čiže "potomkovia obrov", nadväzujúc možno na tradujúce sa a kolujúce povesti o chrabrých a kultúrnych Wolkoch, ktorí tu kedysi dávno žili a mali tu v údolí pohrebisko. Takže – už pre prvých Slovanov, ktorí sem prišli, mohla spomienka na Wolkov vytvárať mýtickú predstavu obrov, a neskôr, keď sa na nejakých Wolkov úplne zabudlo, sa nezabudlo na obrov - už aj vďaka miestnemu názvu Obrjane, a povesť sa ďalej prenášala z generácií na generácie, jeden si pridal, druhý niečo odobral, až máme dnes povesť o obroch, zakopaných pod zem niekde v Obřanoch či Maloměřicích. Napokon, tento môj blog je tiež len jedným z takýchto príspevkov k tejto pradávnej povesti.

Ivan R. V. Rumánek

Ivan R. V. Rumánek

Bloger 
  • Počet článkov:  63
  •  | 
  • Páči sa:  53x

Τί δεῖ με χορεύειν; Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu