A zrejme to vo Vás vyvolalo pocit, že ste nechápavý, alebo že Vám „niečo ušlo“.
Ale nie je to tak. Nie ste nechápavý. Ak tam niekto bol nechápavý, tak to bol prekladateľ, ktorý prekladal film do nášho jazyka. Dobrý angličtinár totiž vie, že musí byť veľmi opatrný na tzv.faux amis /foza-mi/ (dosl. falošní priatelia) – tj. slová, ktoré majú u nás veľmi podobne vyzerajúci náprotivok, ale znamená niečo iné. Niekedy ide len o nuansy. Niekedy však ide o zásadne odlišné pojmy – napr. COMRADE nie je „kamarát“, lež „súdruh“. Niekedy však ide o rozdielnosť oveľa zložitejšej povahy – ide o slová, ktoré sú síce veľmi podobné, ale každé je zakotvené v úplne inom kultúrnom prostredí, a tak jeho uchopenie je oveľa ťažšie. V takom prípade sa nejeden neodborný prekladateľ uchýli k tomu, že sa nepokúsi o interpretáciu, ale proste použije to podobné slovenské slovo a dúfa, že sa „čitateľ dovtípi“.
K takýmto slovám patrí aj anglické PATHETIC. Zosobňuje anglosaskú kultúru a všeobecný tamojší prístup k životu, ktorý v ich končinách prevažuje. Nechcem sa tu púšťať do hlbokých antropologických výkladov a úvah o tom, z čoho tamojšia mentalita pozitívneho prístupu k životu vzišla a ako sa formovala. Len v skratke – pozitívna „nálada“ ľudí s anglosaskými koreňmi -či už Angličanov či mnohých štátotvorných Američanov- pramení z toho, že ich predkovia zo severských končín Európy osídlili bohatý a úrodný keltský ostrov Britannia, kde nastolili svoju moc. Síce ich potom dobyli a k svojej ríši pripojili normandskí vojvodovia a z Anglicka si urobili novú normandskú doménu, ale v priebehu storočí sa obidve „plemená“ premiešali do životaschopnej populácie, ktorá čoskoro bola schopná konkurovať kontinentálným kolonizátorom. A do Ameriky sa vysídľovali tiež ľudia, ktorí boli cieľavedomí, odvážni, a mnohí i dostatočne drsní. Takto sa aj angličtina dostala do celého sveta a napriek svojmu nemožne ťažkopádnemu historickému pravopisu sa stala svetovým jazykom. Angličtina je produktom týchto ľudí, celých generácií ľudí, ktorí sa na život pozerajú s optimizmom, pozitívnosťou a zdravým sebavedomím, pretože ich predkovia boli poväčšinou úspešní. Aká rozdielna historická skúsenosť od tej, ktorú máme my... A tak je angličtina jazyk, kde namiesto „problém“ sa radšej hovorí „výzva“, a kde niekto, kto vyvoláva v druhých primárne dojatie, je hodnotený negatívňe. Nie že by anglosaské národy nemali zmysel pre súcit – práve naopak. Ale väčší súcit vyvolá v ich kultúre ten, kto sa silou-mocou snaží zo svojej životnej situácie sám vyhrabať, a pri tom zlyhá, než ten, kto je a priori bolestínsky a slabošský. Takémuto človeku hovoria PATHETIC. Čo tým vlastne myslia? Určite nie, že je „patetický“, pretože u nás „patetický“ predsa znamená niečo diametrálňe odlišné!
Anglické PATHETIC súvisí so slovom PATHOS /peiθos/. PATHOS je tiež takým „falošným priateľom“: neznamená totiž „pátos“, ale – „dojatie“. Hlavne dojatie, ktoré v nás vyvoláva umelecké dielo – literárne alebo dramatické. Obe slová pochádzajú z klasickej gréčtiny, kde mali dosť podobný význam, aký si zachovala angličtina. Naše významy týchto slov ovplyvnila (predpokladám) francúzština, kde majú význam podobný našim.
PATHETIC teda znamená „vyvolávajúci pocit dojatia“, ale tiež „náchylný k dojatiu, podliehajúci svojej bolesti“ – a tým vlastne pestujúci si v sebe slabosť, bolestínstvo, slabošstvo – vlastnosti, ktoré sa v anglosaskej kultúre vysúvajú na okraj, pretože sú negativistické, všeobecne nevedú k ničomu dobrému, daný človek len otravuje svoje okolie svojimi starosťami a bolesťami, ale kazí si predsa aj svoj vlastný život, pretože takýto postoj ho k ničomu dobrému a zdravému nedovedie. Maximum, čo môže dosiahnuť, je to, že ho budú ľudia v jeho okolí ľutovať, a prinajlepšom sa dožije súcitu či nejakej-tej dobročinnosti – čo však je stav, nedôstojný zdravého ctižiadostivého jedinca. Toto všetko je obsiahnuté v slove PATHETIC a ukazuje na odlišnosť prístupu k životu v kultúre anglosaskej a našej, pretože v našich kultúrach – stredoeurópskych, ale aj slovanských, máme k bolestínstvu a pocitu ukrivdenosti (či urazenosti) veľmi blízko, a nechať sa ľutovať sa u nás nehodnotí jednoznačne negatívňe – dokonca mnohí ľudia to majú radi. Naša a anglosaská kultúra sú v tomto iné, a napriek silnej amerikanizácii v našej kultúre sa v reálnych medziľudských vzťahoch zatiaľ len málo mení.
Výraz HE IS PATHETIC teda znamená „ľutuje sa“, je „úbohý, úbohučký, bolestínsky“, či dokonca aj „trapný“, alebo to pomenujeme z nášho hľadiska - „Už mi (s tým) lezie na nervy “ či – ešte expresívnejšie - „Už ma štve!“
Takže – pozor na PATHETIC...
