trojlístok a farby írskej zástavy.
Sv. Patrik pochádzal z Walesu. Keltskí Britoni, žijúci na území dnešného Walesu a Anglicka, boli v 6. storočí značne porímštení. Britončina prijala obrovské množstvo latinských slov, a neboli vzácnosťou ani rímske mená. Sv. Patrik sa volal Patrikius, tj. Patricius s pôvodnou nezmäkčenou výslovnosťou toho „ci“.
Vyšiel z učilišťa svätého Dávida v juhozápadnom waleskom kniežatsve Dyfed [dəved]. Toto kniežatstvo malo zrejme úzke styky so susedným Írskom, ku ktorého brehom bolo zemepisne orientované, a po 6. storočí sa zdá, že v Dyfede vládli írski panovníci. Táto politická orientácia Dyfedu k Írsku môže súvisieť s tým, že Patrikius sa pripravoval práve na misiu do Írska, kde bol úspešný a stal sa tamojším hlavným katolíckym patrónom.
Keltské jazyky vo Walese a Írsku sa veľmi líšili. Waleština patrí do britonskej skupiny keltských jazykov, írska gélčina do goidelských. Príbuznosť týchto dvoch vetiev možno vidieť v historickej gramatike a hlavne v mnohých príbuzných slovách, napr. „starý“ je po walesky hen, po gélsky sean [šän]. Veľký – wal. mawr, gél. mór. Malý: wal. bach [bách] - gél. beag [bjog]. Rieka: afon [ávon] - abhainn [awəň]. Príbuzné slová niekedy mierne zmenili význam, napr. waleské dyn [din] = muž, kým gélske duine [d(w)iňe] = človek.
Takéto historické podobnosti však nestačili, aby si Britoni a Goideli v ranom stredoveku ešte prirodzene rozumeli, a pojem keltskej príbuznosti sa u nich objavil vlastne až v období národného obrodenia, dovtedy Welšania a Íri nemali povedomie o nejakej obzvlášť špecifickej jazykovej blízkosti.
Oba tieto keltské jazyky sú vlastne najstaršími „barbarskými“ literárnymi jazykmi v Európe – barbarskými v zmysle mimo latiny a gréčtiny. Zachovali sa v nich ranostredoveké kresťanské spisy aj fascinujúce pohanské povesti a eposy. Waleština je pozostatkom britonských nárečí, ktorými sa v pred-anglosaskej dobe hovorilo po celej Veľkej Británii – dokonca aj najsevernejšia piktčina možno bola britonským jazykom, aj keď o nej máme len veľmi málo zmienok. Írska keltská vetva – goidelská – sa veľmi skoro rozšírila aj na severovýchod – na protiľahlé brehy Škótska, kde se od tých čias rozvíjala samostatne, a tak vznikli dve vyhranené, aj keď veľmi príbuzné, reči – írska „gélčina“ a škótska „gálčina“ (pozor, nemýliť si so starovekou galčinou, presnejšie gallčinou, ktorou sa hovorilo v Gallii, tj. dnešnom Francúzsku).
Je pozoruhodné, že napriek starobylosti waleštiny aj gélčiny, pravopis waleštiny je značne fonetický a logický, kým pravopis gélčiny je historický, etymologický, a svojou zložitosťou sa blíži len angličtine, dánčine či thajčine. Znamená to, že tento pravopis síce vychádza z určitých pravidiel, ale v priebehu stáročí sa hlásky a slová menili bez toho, aby sa tieto zmeny v pravopise odrazili. Je preto veľmi ťažké odhadnúť na základe napísaného, ako sa dané slovo asi číta.
Pokúsim sa aspoň stručne načrtnúť základné princípy gélskeho pravopisu, ktoré Vám, ktorí sa o Keltov zaujímate, môžu do istej miery pomôcť čo najsprávnejšie prečítať írske mená či názvy a gélske slová.
V prvom rade – oba goidelské jazyky používajú dĺžeň rovnako ako my, s tým, že dlhé á často znie medzi [αα] a otvoreným [ó], iba ak po ňom nasleduje mäkká spoluhláska, môže byť výrazným predným [á / ää]. Ostatné dlhé samohlásky znejú podobne ako naše – é, í, ó, ú. Krátke samohlásky sa v prízvučnej slabike vyslovujú podobne ako naše. Ιba A kolíše medzi [ä] a [α] podľa toho, či je v mäkkom alebo tvrdom prostredí, a ak je neprízvučné, je zredukované na tvrdé [ə] či mäkké [e].
Problémom je aj to, že gélčina má síce kodifikovaný pravopis, ale nemá kodifikovanú výslovnosť. V Írsku nie je nejaká „záväzná norma“ výslovnosti, takže každý si ju vyslovuje podľa svojho domáceho nárečia či „akcentu“ (výslovnosti). Napr. Enya spieva vo svojom dúnnangallskom akcente, takže slovo slán (pozdrav) vyslovuje [slään], hoci vo väčšine iných akcentov sa to á vyslovuje do [αα / ó].
Íri sú značne poangličtení, a gélčinou ako materinským jazykom hovorí len malá časť, hlavne v západnom Írsku. Hoci je gélčina vyhlásená za prvý oficiálny jazyk Írskej republiky, prax je taká, že írske mená, ako aj názvy miest, grófstiev, hôr a riek, sa všeobecne používajú v ich anglickej – tj. značne skomolenej – podobe. Dublin je po gélsky Baile Átha Cliath [boľ(e) óho klíəh], Donegal je Dún na nGall [dún nəŋ ŋaul], Galway je an Ghaillimh [ənch-αľiv], Limmerick je Luimneach [l(u)imňech], Cork Corkaigh [korkegˇ] (áno, s mäkkým gˇ).
Goidelské jazyky si vyvinuli mäkkosť podobne ako slovanské jazyky. Spoluhlásky, ktoré sa ocitli pred „i“, sa čoraz viac zmäkčovali, a starí írski gramatici vytvorili na zaznamenanie tejto mäkkosti zvláštny princíp: mäkká spoluhláska mala byť v slove z oboch strán obklopená mäkkou samohláskou „i“ alebo „e“. Ukážeme si to na jednoduchom príklade:
Slovo [súnəs] by sa písalo súnas.
[šúnəs] siúnas
[súnəš] súnais
[súňəs] súineas
[šúňəš] siúineais
Gélska verzia mena Ján znie Seán [šααn], v genitíve Seáin [šααň].
Spriažka eo je dlhé zmäkčujúce [ˇó]: ceol [kˇjól]. Výnimkou je slovo seo „to“, kde sa vyslovuje krátko: [šo].
Spriažka ui je buď [(w)i] alebo [u + mäkčenie], takže duit „tebe“ sa môže čítať [d(w)iť ] alebo [duť ]. uisce „voda“ [iškˇe]
Spriažka ao sa v tvrdom prostredí vyslovuje väčšinou [é], v mäkkom [í]: naomh „svätý“ [név], naoimh „svätého“ [nívˇ].
Mäkkou (palatalizovanou) môže byť akákoľvek spoluhláska – čo je črta, spájajúca gélčinu s poľštinou a ruštinou. Mäkké D, T znie buď ako [ď, ť ] alebo [dž, č ] – záleží na oblasti. Mäkké GH, DH znie obvykle [j], ale na konci slova to môže byť aj mäkké [gˇ] (Corcaigh).
CH je mäkké [chˇ] ako v nemeckom ich: chiúin [chˇjúň]. Mäkké R je ako ruské, prípadne ho anglofónni Íri nahrádzajú typickým angloamerickým [r].
Tvrdé D, T, R sa vyslovuje ako naše.
Ďalším špecifikom, ktoré platí pre všetky keltské jazyky, je tzv. lenícia alebo oslabovanie spoluhlásky, ak sa ocitla medzi dvoma samohláskami. V takomto oslabenom postavení podliehali spoluhlásky leničným zmenám. V goidelských jazykoch sa to prejavilo ich spirantizáciou a označovalo sa to pridaním písmena H: abhainn, beatha, Mumha. Tieto spirantizované spoluhlásky sa ďalej vyvíjali a v modernej gélčine zhruba platí nasledovné (hodnoty sú pre tvrdé, nezmäkčené prípady):
BH [v/w]
CH [ch]
DH [γ] (= znelé ch)
GH [γ]
FH je nemé
MH [v/w]
PH [f]
SH neznelé [h]
TH neznelé [h]
Ak sa tvrdé BH, DH, GH, MH vyskytujú medzi samohláskami, môžu vytvárať dvojhlásky: DH a GH väčšinou dvojlásky s [i] (Tadhg [taig]), BH a MH dvojhlásku s [u]: tabhairt [tavərˇť / taurˇť / túrˇť]). Samhain [sawəň / sauň].
Ak sa spiranty ocitnú v mäkkom prostredí (napr. droichead „most“), niektoré z nich sa vyslovujú pozmenene:
BH [vˇ]
CH [chˇ] – ako nemecké ich
DH aj GH: [j] – ale na konci slova [gˇ]
MH [vˇ]
Pokiaľ sa DH, GH ocitnú na konci slovesného podstatného mena, sú nemé: codladh „spanie, spať“ [kollə].
Gélčina má silný dynamický prízvuk, ktorý je obyčajne na prvej slabike slova. Neprízvučné slabiky sa vyslovujú silne zredukovanie (podobne ako v angličtine).
Pádraig [pádregˇ], Mumhan [muwən / mún], Droichead Átha [drochˇed-αα(hə)]
Nie je však zredukovaná slabika, ktorá má dlhú samohlásku: Sinéad [šiňéd]).
Morfologická spriažka TS sa číta [t]: súile [súľe] „oči“: an tsúile „tie oči“ [ə(n)túľe]
Pri skloňovaní dochádza niekedy k podstatným zmenám nie len konca slova, ale aj jeho začiatku (tzv. začiatočné mutácie):
Éire „Írsko“ [érˇe]: genitív na hÉireann „Írska“ [nə-hérˇen], i nÉirinn „v Írsku“ [i-ňérˇiň].
an Ghaillimh = mesto „Gaillimh“ (ženský rod) [ə-γαľivˇ], genitív na Gaillimhe [nə-gαľivˇe].
Začiatočné mutácie sú dôležité aj pri priezviskách. V gélčine sa totiž prechyľuje, podobne ako v slovenčine. Ukážeme si to na priezvisku Enyi: jej otec a bratia majú priezvisko Ó Braonáin [ó brénααň] dosl. „vnuk Braonána“, ale ženy toho rodu majú priezvisko Ní Bhraonáin [ňí vrénααň], dosl. „dcéra Braonána“. (Preto je už nezmysel, takto prechýlené priezviská ešte druhonásobne prechyľovať našou príponou -ová!)
Asi najrozšírenejším slovom gélskeho pôvodu je whisky: je to anglické skomolenie a skrátenie gélskeho uisce beatha [iškˇe bˇähə] „voda života“, zrejme preklad latinského aqua vitae. Z rovnakej motivácie vzniklo aj slovanské vodka ako odvodenina od voda.
