Nie som vyznavačom našich „dýň“ a „tekvíc“, tých plodín, ktoré zrejme uchvacujú našu agrárnu dušu tým, že čím ich dlhšie necháme na roli, tým sú väčšie... Nejde tu o kvalitu, ale o kvantitu. Naše tekvice, okrem toho, že sú to len vodnané bezchuťové tkanivá, majú podivný pach, ktorý sa mi prieči. Tekvicovú (alebo, ako sa hovorí u nás na Starej Turej – „dynovú“) omáčku som nikdy nemal rád, jedine som ich dokázal odtolerovať v podobe vyprážanej, kde ich podstata je poriadne zakamuflovaná chrumkavým obalom.
Naštastie časom prišla k nám vznešenejšia forma tekvice: v starších kuchárskych knihách o Francúzsku sa ešte môžeme dočítať o „tekvičkách“. Bol to pomocný preklad francúzskeho slova „courgette“. Ale medzitým sa tieto „tekvičky“ dostali aj k nám a zaužívali sa pod názvom prebraným nie z francúzštiny, ale z taliančiny – cukiny (prípadne cukety). Ich chuť je príjemná, musia však byť mladé a malé. U nás však, zvyknutí na to, že čím väčšie – tým lepšie – nechávame cukinu dorásť do veľkosti tekvíc, čo je veľká škoda a ujma na ich chuti. Avšak cukinový nákyp, zo zmesi strúhanej cukiny, syra, údenín... – veď ho iste poznáte - je veľmi dobrý objav našej slovenskej kuchyne – teda, aspoň predpokladám, že je to slovenský výmysel -, a veľmi dobrý.
Aký je však ten nešťastný angloamerický „tekvicový koláč“? Žeby niečo podobného nášmu cukinovému nákypu?
Vôbec nie. Nejde tu totiž vôbec o tekvicu ani dyňu ani nič podobné cukine. Ide o plodinu, ktorá sa po anglicky volá „pumpkin“. Má žltú dužinu a sladkú chuť. Jej konzistencia pripomína zemiaky a má ďaleko od vodnatosti tekvíc. Keď som prvýkrát jedol „pumpkin pie“, výbornú lahôdku, spomenul som si na školské časy a došlo mi, že to práve jem ten neblaho obávaný „tekvicový koláč“ a uvedomil som si, že išlo zasa – ako veľmi často – o problém prekladu. „Pumpkin“ totiž ťažko prekladať ako „tekvica“. Je to plodina na kvalitatívne oveľa vyššej úrovni, a nechápem, ako to, že sa u nás táto dobrota nepestuje, keď ju pozná celý svet a – ako som si sám potvrdil – dorodí sa bez problémov aj u nás. Jej nevýhodou možno je, že na rozdiel od tekvice nie je tým väčšia, čím dlhšie sa nechá v záhrade... a to možno pestovateľov odradzuje.
Moji príbuzní z južného Slovenska, keď som im o tom rozprával, mi hovorili, že veď oni to pestujú a hovoria tomu „panská tekvica“. Keď mi to doniesli a podľa ich návodu som si ju upiekol v trúbe, nešlo žiaľ o pumpkin. Malo to síce konzistenciu menej vodnatú než tekvica a farbu oranžovú, nebola to lahodná pumpkinová chuť, v ktorej je neprítomný tekvicový pach.
Nedávno som si s nádejou kúpil zeleninu lákavo nazvanú „hokkaidská tekvica“... Žiaľ, po jej uvarení som zistil, že ani toto nie je pumpkin. Prečo je cesta pumpkinu k nám taká ťažká, keď ho vlastne pozná celý svet? V Amerike a Británii robia z neho onen slávny („tekvicový“) koláč „pumkin pie“, v západnej Európe ho mixujú na lahodnú („krémovú“) polievku, v Japonsku ho rozkrájaný na kusy používajú do polievky misoširu alebo z neho robia excelentný puding... Akoby skutočne dobré veci naše kraje stále obchádzali...
Myslím si však, že čo sa týka terminológie, tak s pumpkinom by sme mali urobiť to isté, čo sme pred nejakými 20 rokmi urobili s cukinou: nahradiť jeho nepresné označenie „tekvica“ presným názvom, trebárs v poslovenčenej podobe jeho anglického názvu - pampkin. Aby bolo jasné, že pampkinový koláč nie je z tekvíc, ale z niečoho úplne iného... oveľa lepšieho.
