oná "krásná paní", sa nám vo filme "Muži nestárnou" sprostredkoval dodnes. Pani Zita Kabátová, stvárniteľka tejto roly, bola krásnou paňou po celý svoj život. Krásnou a očarujúcou. Dnes ráno sa jej nebesky modré oči zavreli navždy. S pani Kabátovou odchádza aj čarovná éra starého českého filmu...
Mal som tú česť poznať sa s pani Kabátovou osobne. Starenka s pôvabom, ktorá vedela prijímať pocty, a takisto vedela aj rozdávať priazeň. Natiahnuť ľavú ruku k pobozkaniu, v zhode s dobrými mravmi, ktoré za svojej mladosti poznala ako všeobecné a ktoré vyžadovala po celý život. Starosvetská noblesa prežívala v tejto dáme vkusu a šarmu; bola šľachtičnou pôvodom aj životnými postojmi. Rozprávala mi, ako dostala meno – dnes pomerne nečasté - podľa cisárovnej Zity. Praha jej detstva a mladosti sa pretvárala zo starodávňe rodinného mesta rakúskej monarchie na metropolu novej republiky, a ostala jej verná celý život: nevedela si predstaviť život za morom, kam to ťahalo jej svetobežníkov - manžela a potom syna. A pritom – tiež si zažila svoje pri nevraživosti komunistického režimu k prvorepublikovému „buržoáznemu“ filmu: hviezda dodnes pozeraných filmov pracovala svojho času ako predavačka lístkov do kina, neskôr aj ako vedúca kina. Jej esprit sa však ani v takýchto rokoch nedal zastrašiť: poriadala v svojom kine pre verných divákov aj kultúrne akcie - stretnutia s hercami.
Táto skvelá hviezda bola možno trochu v druhej línii za tými najžiarivejšími, a možno mnohí ani nepoznali, ako sa vlastne volá táto žena s výraznými očami a zamatovým hlasom, keďže najznámejšími boli mená jej kolegýň ako Adina Mandlová či Lída Baarová. Mňa však vždy zaujala silou svojej osobnosti, ktorá je v jej rolách veľmi silne prítomná, a niekedy doslova presakuje aj cez tú určitú naivnosť, ktorou sú z dnešného pohľadu niektoré filmy tej éry poznamenané.
Vo filme Muži nestárnou mala hrať s pánom Oldřichom Novým, ale z istých nemenovaných dôvodov, o ktorých možno povedala len svojim najbližším, k tomu nedošlo. Mnoho aspektov jej života a jej filmovej kariéry ostáva diskrétnou záhadou, o ktorej taktne pomlčala. Dáma starého sveta, ktorá vyrastala v dobe noblesy, skromnosti a poctivosti. O súčasnom svete sa vyjadrovala zhovievavo a s láskou. Na zlé nespomínala, a s obdivuhodným nadhľadom sa nesťažovala ani na svoju životnú situáciu, ktorú jej život prisúdil v posledných rokoch života. Nemohla totiž už chodiť a bola pripútaná na lôžko. Tešila sa však pohľadom z okna motolskej nemocnice, a veľmi rada a veľmi veľa čítala. Dúfam, že aj moje preklady zo starojaponskej poézie jej vniesli aspoň trochu rozptýlenia do posledných mesiacov života. Pripomínala mi starovekú japonskú poetku Ono-no Komači, o ktorej živote vieme vlastne len to, čo o sebe prezradila vo svojich tankách, a k tomu sa ešte zachovala povesť, podľa ktorej ľudia na prelome 9. a 10. storočia stretávali storočnú starenku, v ktorej niektorí spoznávali legendárnu krásku... Ono-no Komači sa stala symbolom ženského pôvabu a umeleckej pôsobivosti. Pani Kabátová je tiež pre celý národ – celé dva národy – legendou známou hlavne cez jej umenie. Aj ako 99ročná starenka nestrácala svoju noblesu a jej úprimné modré oči so živým záujmom venovali svoj úsmev každému, s kým sa rozprávala.
Dnes večer sa jej pekná duša, zbavená útrap dlhého pripútania na lôžko, už akiste vznáša nad týmto svetom, slobodná a vediaca...
