
Je piatok, asi hodinu pred polnocou. Na pódiu Orange Stage je pomerne dosť hudobníkov, čopoviete? Bodaj by nie, keď sa na svoje vystúpenie pripravuje zoskupenies takým dlhým názvom: Brotherhood of Brass – Boban i Marko MarkovicOrkestar / Farnk London Klezmer All Stars (USA/SMN). Táto hudba sa nedápopísať, to sa musí zažiť! Dychové nástroje a trochu bicích, ale stojí toza to!

A už v plnej paráde a nasadení: Markoa Boban. Sú to už pomerne stáli účinkujúci na festivale Pohoda, o čom svedčí fakt, žezatiaľ čo ja som doteraz o nich vždy len čítal, mladé fanynky, čo stáliokolo mňa počas zvukovej skúšky, poznali obidvoch po mene. Najmä Marko sa impozdával. Piatkový program síce neskončil, ale moje fotenie už áno. Viac som užnevládal a išiel spať. Za pomoci vzdialených zvukov trubiek sa mizaspávalo parádne.

Asi by ste na prvý pohľad nespoznali dušu festivalu Miša K.,ktorý si v sobotu ráno zahral v divadelnom predstavení kultového súboru Gunagu ako hosťa stvárnil „slepého“ žoldniera, cestujúceho v lietadle. Páčilo sa minielen toto predstavenie s názvom CIROSTRATUSv Orange Aréne v Zóne ticha, ale aj to, ako všetci divácidisciplinovane na úvod čakali pred vstupom do hľadiska a keď prišielpokyn, že sa môžu začať obsadzovať miesta, tak to prebehlo normálne,civilizovane, kultúrne. Aj keď bolo plno. Rozmýšľam, prečo tak nežijeme ajv bežnom živote všetci. Odpoveď je isto zložitá, zdá sa ale, že právePohoda láka síce rôznych ľudí vekovo, sociálne, výzorom, ale väčšina uznávaisté všeobecne platné hodnoty a podľa nich žije aj mimo „letiska“.

Druhá časť cestujúcich v lietadle. Citujem z webu:„Na palube lietadla sa zíde mladá matka s dieťaťom, slepý žoldnier sosvojim vodiacim psom, neurotická herečka a manžel mladej matky. Žena predním uteká a na palube prebiehajú ich ostré hádky o dieťa. Posádkutvorí letuška a kapitán.“

A práve Viliam Klimáček ako pilot - kapitán nastupujena scénu. V ľavej časti fotky vidíte odraz jeho letušky, akos obdivom hľadí na svojho kapitána.

A tu ich už máme oboch v plnej paráde. Dovtedy somnikdy herečku Oľgu Belešovú nevidel naživo, ale to čo predvádzala, stálo ozajza to. Jej výkon na úvod tejto „Opery v Boeningu“ bol vynikajúci! Určitesi prítomní diváci spomenú ako si na úvod predstavenia spravila v hľadisku– v lietadle poriadok medzi cestujúcimi. Proste bola rozkošná a veľmivtipná, ozaj príjemné osvieženie sobotného rána.

Hru som ale nedopozeral, odišiel som skôr. Pod vplyvomobrovského ohlasu, čo predchádzal vystúpeniu ČTVRTNÍČKA a LÁBUSA: IVÁNKU,KAMARÁDE, MŮŽEŠ MLUVIT? som odišiel obsadiť si dopredu miesto. A trošku tohoaj ľutujem, syn Matej, ktorý bol až do konca, hovoril, že sa na opere zabávalvýborne. Tak sa aspoň rozlúčime s Gunagu a jeho Cirostratusom opäťpohľadom na Miša Kaščáka, Barbaru Mišíkovú (jeho pes, kúsok stoličky vpravoprezrádza aj rasu) a Tonyho Pisára. Pri ňom sa zastavím špeciálne. Celýčas mi bol veľmi povedomý a hovoril som si, že na 99% to je môj oponentdiplomovej práce. A veru aj je, tiež sa volal Anton Pisár, písal sa rok1987 a dokonca aj napriek socíku, nosil dlhšie vlasy už vtedy a robilna SAV. Zaujímavá náhoda! A ešte si všimnite ten letmý Kaščákov úsmev natvári, nemôžem sa zbaviť dojmu, že Mišo aj cez tie okuliare nás divákov vidía slepého len hrá.....

A tu už sú pri „ďakovačke“ oni, slávni to protagonistinevídaného „maču“. TB aréna bola už pol hodiny pred začiatkom predstavenianarvaná na prasknutie a českí priaznivci dopredu glosovali niektoré gagya skandovali „Žižkov!“ Počul som, že to je geniálne divadlo a že mnohéslovné pasážez predstavenia Ivánku.... u našich západných susedov v ČRzľudoveli. Nevravím, zabával som sa, ale po čase mi ten slovník pretkaný samým voleliezol na nervy. Rozumíš mi vole, co chcem říct, ty krávo? Ale Lábuss Črtvníčkom boli ozaj skvelí najmä v častiach, kde úplne prirodzeneimprovizovali a reagovali na aktuálne dianie. Keď sa Lábusovi pokazilmikrofón a technik mu ho priamo na pódiu vymieňal, Čtvrtníček mu hovorí:„Jirko, ja mám pocit, že ty tam někoho máš. Že nás někdo poslouchá.“A bolo toho viac, zarehotali sme sa dobre! Právom spievala spolus nimi celá aréna, že sú šampióni! We Are The Champions burácalo možno až celýmletiskom! A ešte predtým, vynikajúca ária Barcelona v strhujúcomprejave dvoch operných sólistov, nakoniec vidíte sami, že fotiek mám málo,takže to nebolo až také zlé, keď to celé popisujem stále nad jedinou vydarenou.

Neviem prečo, ale v piatok mi to tak ani neprišlo, žeby som musel riešiť dilemu, na čo pôjdem a na čo nie. Ale v sobotu tozačalo už v spomínané ráno a pokračovalo snáď až do konca festivalu.Akoby som si zrazu uvedomil, že sa to už nevráti. Poludňajší hic sme vyriešilijednoducho. V kinostane Človeka vohrození sme pozreli film o Cube s názvom CUBA LIBRE: NAJVÄČŠIATÚŽBA (M. JUEZ/USA/2005) a následne som „trpel“ počas inak vynikajúcej diskusie:PREČO NOSIA MLADÍ ĽUDIA NA TRIČKÁCH CHE GUEVARU? Diskutovali: DANIEL LIPŠIC,IVAN ŠTEFUNKO. Trpel som preto, že niektoré názory posledne menovaného mnouriadne lomcovali, žiaľ trošku slabší moderátor pán Hudec zo SME, mi nedal v diskusiislovo. Nevadí, môžem si o tom niekedy zablogovať. Väčšinový potlesk priodpovediach pána Lipšica, ma aspoň trošku hladil po duši. Keďže spolupracujempráve so združením Človek v ohrození, bol som rád, že v stane boloplno, ako vidíme na tomto zábere, a nielen počas spomínanej diskusie. ČVOprinieslo okrem zaujímavých diskusií aj parádne dokumenty z festivalu JEDEN SVET (ONE WORLD). Aknepoznáte, vrelo odporúčam, stojí to za to!

Á už som v hľadisku medzi poskakujúcim davom, na pódiusú Živé Kvety. Objavil som ich náhodou.Počas poslednej „Lampy“ v STV na mňa urobili ohromný dojem a tak somsi objednal všetky ich dostupné CD a bolo. Stal som sa ich fanúšik, aj keďma pri niektorých „tvrdších“ slovách speváčky Piussi trošku vo vnútri myká,celkovo sa mi páči to, o čom kapele spieva. Znie to jednoducho, zo života,priamočiaro, proste som s tým stotožnený a spokojný, keď z pódiaznie: „najviac peňazí aj tak míňa štátna správa“. Cítim z ich textovvyjadrenie svojich pocitov, je tam kus toho „Hríbovského moralizmu“, ktorýmožno niekomu vadí, ale ja by som bol šťastný, keby sme žili v normálnejkrajine a boli všetci normálnymi ľuďmi, pre ktorých nie sú najdôležitejšiepeniaze. Aj o tom aj o inom spievali v sobotu popoludní naOrange Stage Živé Kvety! Dobrý koncert!

Na Pohode bolo zaujímavé to, že keď skončilo vystúpenie najednom z hlavných pódií, tak sa dosť značná masa divákov presunula rýchlok druhému, čiže od Bažant stage k Orange a naopak. Takto som sanechal aj ja výnimočne strhnúť davom a odskočil som si na Paru, mne úplne neznámu skupinu. Povrchne sadá povedať, že hrajú niečo podobné ako Živé Kvety, len v inom šate. Takže pre mňa osobne nič moc. Ale zatento názor by ma asi ich fanúšikovia so zdvihnutými rukami nad hlavou hnali....

A tak sa presúvame ďalej resp. späť na Orange Stage,kde nastal ďaleko väčší časový posun. A síce do tridsiatych rokov minuléhostoročia (bože, to znie, že to je ozaj dávno), kedy sa hral swing. Na scéne jevtipný konferencier a kapelník FunnyFelows Roman Féder a krásavica v dobovom šate Zuzana Haasová. Áchjo, staré dobré časy! Boli by ste prekvapení, ako dobre sa táto muzika počúvaa nebol som sám, kto mal takýto názor.

A keď ešte prišiel na scénu aj pán umelec, Jiři Suchýosobne, ktorý je v mojich očiach ozajstným stelesnením starých dobrýchčasov a muziky tej doby, tak už nebolo o čom. Kapela šliape naplnoa vy sa môžete nechať unášať do minulosti.....

A tu tiež nie je čo dodať! Aj keď je to návrat len do80tych rokov minulého storočia, tiež to stálo za to. Janko Kuric a jehostarý dobrý Ventil RG. Čo vám budem hovoriť, riadne som sa rozšantil, predsalen, keď sa trošku do toho vnoríte, tak sa vám môže prisniť, že máte sladkýchdvadsať....Len potom, keď sa preberiete, sa nečudujte, že hudobníci na pódiuvypadajú trošku staršie. Ozaj, že by aj ja? Ale Janko nás nabil energioua všeličím iným, napr. aj sloganom: „Fajčenie škodí zdraviu!“ Mohli by hododržiavať priamo na ploche letiska aj niektorí diváci, ktorí nás často svojímnetaktným prístupom vydymili. Ale inak to bolo veľmi fajn vystúpenie!