Toto je nepochybne tá pravá pohoda. Júj, ako jej závidím. Uprostred 30 tisícového davu, v tej zmesi zvukov, si krásne spinká. Sme v detskom kútiku a tam je ozaj fajn. Chodím tam rád. Keď máte šťastie, chytíte fleka na takomto vankúši a keď nie, zvalíte sa na príjemnú kobercovú podlahu. A môžete si úžasne zdriemnuť. Pekné sníčky prajem.
Deti a rodičia sú označení náramkom. Väčšie tam môžete nechať a ísť sa zabaviť. Ani oni sa nenudia. A nezabudnite zamávať tomu dievčatku na pozdrav: Ahój! Či skôr Papá!
Atrakcií tam mali neúrekom a aj krásne vystúpenia. Deti si môžu zahrať na tejto krásnej zvonkohre, bola rozprávková, čarovná. Ako sa hovorí: Maličkosť, ale poteší. A práve z takých potešujúcich maličkostí by sa mal skladať náš svet, naše životy, či nie?
Do Detského Parku ako sa oficiálne volala táto scéna som zablúdil neplánovane piatok na obed práve v okamihu, keď na pódiu vyhrávali Divé maky: cimbálovka. A bolo to fajn, prirodzené, s chybičkami,
ale také od srdca!
A že hrali dobre, svedčí aj táto roztancovaná dievčina. Až pri príprave blogu som pochopil, kto to bol. Vystúpeniu cimbálovky v programe predchádzal workshop Divé maky. Keďže som ho zmeškal, predpokladám podľa náramku, že táto tanečníčka bola jedna z účinkujúcich. Aj teraz neodolala a pod pódiom to krásne rozbalila. V jej tanci bolo cítiť obrovskú vášeň, talent, radosť z pohybu. Pre mňa osobne stelesnila v daný okamih celú rómsku minulosť, ich večerné tance a zábavu pri ohni. Ozaj prečo ich nemáme radi v normálnom živote, ale dokážu nás očariť v hudbe či tanci?
Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o projekte Divé maky, kliknite si na ich web, je to skvelá myšlienka, ktorá si zaslúži našu pozornosť.
Tá rómska tanečníčka nezostala sama. Pridal sa k nej aj mladík a spoločne predviedli skvelý tanec, ktorým upútali pozornosť divákov. Škoda, že tí zostali sedieť. Mňa samého niečo volalo pridať sa k nim, ale našťastie zdravý rozum zvíťazil a zážitok som nepokazil.
Na tom tanečníkovi bol zaujímavý ten jeho výraz tváre. Stále taký nemenný vážny, zarputilý. Aj počas jeho sólo výstupu, kedy nám predviedol moderný cigánsky folklór
s prvkami hip hopu.
Ale tá sloboda a voľnosť malého dieťaťa v podobe slobodne tancujúceho blonďavého dievčatka v červených šatočkách s kvetinkami mi chýba. Cítim, že keby v každom z nás dospelých, starých a „skúsených" zostala hravosť detí, svet by bol lepší a určite krajší. Takto nám zostanú len sny a Exupéryho Malý princ či Goscinnyho Mikulášove patálie. Je to málo a je to škoda.
Nič ma netrápi, bosými nožičkami si ťapkám po koberci a veselo si tancujem a je mi fajn. V pozadí vľavo tie nohy v kraťasoch patria šťastnému tatkovi, ktorý pozoruje dcérku pri jej výkone. Proste pohóóóda!
Rôznorodý program a rozmanitosť scény vyjadruje táto snímka. Odpočívajúci a obnažený mladý zbrojnoš, občerstvujúce sa stredoveké paničky, mladí junáci v krojoch, ktorí sa snažia triafať loptičky do pažeráka netopiera a boli tam aj iné "stredoveké hry". Medzitým na pódiu šermujú a zabávajú stredovekí rytieri. Pekná zmes.
S Detským Parkom sa rozlúčime pohľadom na vystúpenie OZ Bábky v nemocnici a ich Žabie príbehy. Mišo Kaščák a jeho dramaturgovia majú cit. Vnímam to ako veľmi silné posolstvo, že: za prvé takéto niečo existuje a denne funguje po našich nemocniciach a za druhé, som rád, že dostali priestor na Pohode, kde síce neboli choré detičky, ale aj tak zaujali. A milo ma prekvapilo, že dáma vľavo so šedým žabiakom mluví česky a naše deti jej rozumejú. To mi ako starému Čechoslovákovi príde zaujímavé a inšpirujúce.
Aj tu mi nezostáva nič iné, len opäť konštatovať, zájdite si na ich stránky. A rovnako ako v prípade divých makov aj bábky v nemocnici vás možno inšpirujú k pomoci. Lebo tej nie je nikdy dosť! A rozvíjať občiansku spoločnosť = spoločenstvo slobodných občanov neorganizovaných štátom je viac ako potrebné !
Detský Park, deti, bociany....
...a bábätka. Až tento rok som naplno pochopil, či precítil to logo festivalu. Michal o jeho vzniku dávnejšie písal vo svojom stĺpčeku v .týždni. Vyhľadajte si to, ak chcete. Mne sa nechcelo.
A vedeli ste, že toto bol „jubilejný“ 15ty ročník festivalu. A práve to je fajn, že sa organizátori na to nehrali, lebo nakoniec každý ročník je dôležitý a každý je malá slávnosť sama o sebe!
Ten úvod blogu bol samozrejme žart. Je mi jasné, že po tomto článku ani pes neštekne. Ale ak ste dočítali až sem a niečo z toho vás zaujalo, či potešilo, tak budem rád. Ak vám chýba pohľad na dospelejšiu časť festivalu, tak to „za mňa“ spravil syn Matej. Lebo to, čo by som vám ponúkol ja, nájdete v jeho fotoreportážach z Pohody 2011. A tí čo nás poznáte, pochopíte lepšie to „rčení“ o padajúcom jablku a strome. Navyše Matej je na rozdiel odo mňa stručnejší a tým pádom aj výstižnejší. A má tam skvelé konštatovania, takže prajem pekné čítanie aj o stránku ďalej.
