Ja som zatiaľ už v Čičmanoch, kde väčšina obyvateľov jeešte stále vonku na priedomí, podáva vodu na pitie aj obliatie sa. Najmäskupinka detí s pokrikom najlepšia Rajecká voda je veľmi aktívna a mala isto veľký úspech. Nehovoriaco profi občerstvovačke, ktorú s rapkáčmi v rukách zabezpečiliv krojoch vyfešákovaní miestni folklóristi. Aj keď sa mi v hlavemocú spomínané obavy, objavujú sa aj pozitívne myšlienky. Už fakt, že zrazu sa beží späťje veľmi príjemný pocit najmä na psychiku, aj keď pred nami je takmer ešte raztoľko. Ale aj to, že sa beží dole, nie je na zahodenie, aj keď v mojomprípade to až také dôležité nie je. Najväčším impulzom pre mňa osobne bolaskutočnosť, že tesne za obrátkou sa oproti mne objavil Matej a odnasledujúcej občerstvovačky beží predo mnou. Nabral si za hrsť ovociaa hovorí klasickú skratku I akože idem. Ja sa ešte občerstvujema vybieham za ním, aby som ho nestratil na dohľad. Ukázalo sa, že nadohľad som ho síce mal, ale nie už na "dobeh". Ale aj tak sa mi za ním bežídobre, lebo vidím, že je OK. Takto nevedomky ma ťahá dlho, hoci po 30km sa nášresp. môj rozostup zväčšuje. Ale vďaka rovinke ho stále vidím, aj keď už lenozaj v diaľke ako malú šedú bodku. Začínam tušiť, že asi dobehnem, už lenkvôli tomu pocitu, že on tiež a že je predo mnou. Cením si, že stále môžembežať. No bežať ako bežať, proste nekráčam tak ako zopár tých, čo majú nejaképroblémy a predbiehame ich cestou. Musí to byť hnusný pocit mať nejakýproblém dajme tomu na takom 28km alebo na 33ke. Zrazu si človek hovorí, dobehnem a vytrápim saalebo vzdám? Nechutná dilema!
Som ako tak v „Ondrovej pohode“, počítam siv duchu koľko kilometrov ostáva do cieľa podľa značiek. Zdanlivojednoduchá matematika, pomyslíte si. Áno odčítať od 42,195km takých 37 jejednoduché, ale ubehnúť tých posledných 5,195 km, to už takábrnkačka nie je. Držím tempo s dvojicou pred sebou, kde jeden stále bežía druhý stále strieda beh s krokom. Čo stratí na chôdzi, dobehne nazrýchlenom behu. Aj tak sa dá, pomyslím si, ale ja som zástanca rovnomernéhotrvalého behu, lebo mám obavu, že keby som zastal, asi by som mal problémy.Toto sa potvrdzuje na poslednej občerstvovačke, keď už je za nami ozaj vysokéčíslo 38. Potom, čo som sa naposledy občerstvil, som mal ozaj veľké problémy saopäť rozbehnúť. Presvedčiť nohy, aby z chôdze prešli do behu ma stálo veľa námahy. Oni potvory boleli už aj predtým, ale v tom okamihu prechoduz chôdze do behu mi pripadali ťažké ako z olova. Inak nemôžem sanevrátiť na 35km, kde mi dvojica chalanov pri značke ohlásila nielen čas, aledali mi aj plastovú fľašu s vodou, ktorú som mohol „spokojne odhodiť ajneskôr“ po dlhšom občerstvení. Tie opakované dúšky mi padli ozaj vhod, za továm chlapci patrí moja veľká vďaka.
Už dávno mi je jasné, že môj cieľz hľadiska času do 4hodín bol nereálny, ale verím si, že dobehnem.Vodítkom sa stáva jednoduchá matematika, tou je vyhlásenie výsledkovo 15tej. Nerád by som dovtedy ešte strašiť na trati. Keď míňam opitéhotiež fanúšika tesne za 40kou, hovorím si, len aby som sa nedotackal aj ja taktovoľako do cieľa. Ale to už sme v uliciach Rajca, kde ešte občas niektostojí pri ceste a povzbudzuje. Padne mi to veľmi dobre, snažím sa šetriťsily, tak len trochu zdvihnem ruku na pozdrav a potichúčky aj ústneďakujem. Bojím sa, keby som nahlas zakričal „ďakujem“, že by som vypustilposledný zvyšok síl. Zrazu sa blížim k usporiadateľovi, ktorí nás smerujena záverečných 200-300metrov. Oproti mne sa trúsia miestni obyvatelia, ktorí savracajú z jarmoku. Občas niekto z nich povzbudí. Poteší to. Predomnou sa objavuje cieľ, viem, že už je dobre! Snažím sa nasadiť ako taký bežeckýkrok a zároveň rozbaľujem poskladané číslo, ktoré mi už dávno predtýmprestalo držať!
Som v cieli! Toto sú moje záverečné metre! Po dobehnutí necítim nejaké extra silné emócie, to by som klamal, len somspokojný. Nie je to málo, lebo som spokojný veľmi. Asi som bol v dosťveľkom vypätí, keďže Mateja s Ondrom som vôbec nepostrehol, keď na mňačakali v cieli na chodníku. A aj kričali, keď som okolo nich bežal, ale ja nič. Tak smesa v tom dave spokojných a prezlečených bežcov a divákov chvíľuhľadali.
Občerstvoval som sa kúskami melónov v cieli, keď tu zrazu somzbadal masážny stôl a pána maséra. Len pri pohľade na neho mi začalo byťdobre a moje nohy kričali: TOTO CHCEME! Počkal som si chvíľu v rade, alestálo to za to. Bola to ozaj zaslúžená odmena a slasť! Ten človek malzlaté ruky, jemu patrí moje tretie a najväčšie ďakujem za tie masérske pohľadenia a úľavu, ktorá nastala. Ale aj a najmä za jeho povzbudivézáverečné slová. Neviem ich presne zopakovať, ale znelo to pre mňa, a ajvýznamovo to bolo, akoby toto: „Ostávaj v pokoji a choď zbohom“. Tento pán Masér, hoci bol vojak z povolania a tých ja nemusím, mamimoriadne potešil a pohladil. Nielen na ubolených nohách, ale aj na duši! Jeho pomoc si cením veľmi. Od jednej organizátorky dostávame ešte posledné kúsky ruskejzmrzliny so slovami: „Berte, lebo už nebude!“ a ideme sa k autu prezliecť. Matejčo to pofotí, s Ondrejom nakúpime darčeky domov (ja asi kilo kroviek, mňam!)a ešte si nečakane kupujem nové bežecké tenisky. Totiž keď objavujem, že majúacsisy v čísle 15,5 t.z. 32cm neváham a letím do bankomatu! Také číslo sa zháňa ťažko a my s Matejom si žijeme na takej veľkej nohe už dlho! Na pódiu zatiaľ dekorujú najlepších, čo ozaj dobre zdokumentovalMiro vo svojom príspevku na 42195ke!
My sa pomaly,v rámci možností, ktoré nám dávajú naše nohy oťažkané riadnou svalovicou,presúvame k autu a vyrážame smer Prievidza. Celú cestu si intenzívnevymieňame svoje zážitky a zrazu sme doma, ubehlo to rýchlejšie ako maratón. Po príchode domov si sadáme na schody hneď v predsieni a dopĺňame energiu aj tekutiny. Stále sarozprávame a opäť prechádzame jednotlivé okamihy našich maratónov.Intenzívne prežívame naše malé rodinné šťastie. Cítim fantastickú zmes spokojnostia hrdosti, že sme to zvládli a sme v pohode. Nó v pohode ako v pohode. Nasledujúce chvíle a dni ukázali, že chôdza dole schodmi, môže byť mimoriadne náročná činnosť.Za to, že som trpel menej ako Matej, isto vďačím „zázračnej“ masáži pánavojaka! V nedeľu sme si ešte dopriali kúpeľ v neďalekých Bojniciacha bolo nám lepšie. Nasledujúci týždeň v práci to bolo miestami ťažké, tak som si odstredy zobral radšej voľno. Už v piatok 17teho som vyrazildefinitívne poraziť svalovicu na 12ke, čo sa aj podarilo. Ale je pravda, že od 10km sa bolesťmiestami ešte prejavovala. Ale ja som už vedel, že ak sa nič mimoriadnenestane, tak tento maratón nebol mojím posledným. Uznajte, že čas 4,31,58 jemožné ešte zlepšovať!
Ak sa niekomu zdajú tieto dva blogy o maratóne veľmi dlhé, tak nezabudnite, že ajmaratón je taký dlhý. Ale stojí za to pripraviť sa a skúsiť ho prebehnúť.Verte mi, oplatí sa to! A nie je to až taký bláznivý nápad, ako sa vámbude zo začiatku javiť! Skúste to! Lepšie porozumiete najmä samému sebe!A keď aj to nebude trať 42 195m, vaším maratónom môže byť aj inádĺžka. Nech sa vám darí!
