Tlačíme sa na štarte kategórie hobby, väčšina pretekárov je už do pol pása vo vode. Tí vo vode, volajú po urýchlenom štarte. Väčšina má na sebe neoprén, tak nechápem čo remcajú. Pochopím, keď po drevených schodíkoch vojdem do vody aj ja. S (ne)viditeľným tukovým telovým neoprénom len v plavkách je nás len zopár. Ledva si stihnem opláchnuť telo, hlavný rozhodca začína odpočítavať. To urýchli nástup do vody aj pre zvyšok štartovného poľa. Stále si hovorím, nie je to až také zlé. Tri, dva, jeden - štart!
Vrhám sa do vody, ktorá po štarte vrie. Ale mne takmer vyráža dych. Od chladu. Plavecký tréning kraula v dvadsaťosem stupňovej vode bazéna sa ukazuje byť zbytočný. Ako malé bábätko hrabkám rukami a nohami, aby som sa udržal nad hladinou. Dobre, tak nasadíme osvedčené prsia. Hlavná skupina kraulistov je už preč, snažím sa rozhliadnuť, či už som beznádejne posledný alebo ešte nie. Kúsok predo mnou sa vo vode mece zopár hláv a miestni kapríci to nie sú.
Napriek vode v okuliaroch sa snažím držať smer prvá oranžová bójka. Ešte že sú tri bójky, vymedzujúce trať, také veľké. Aj chápem prečo. Predstava obrovských vĺn v mori napr. na Havaji, je pekne znázornená na webe martinského oddielu. Ja som rád, keď ako posledný v cca 90 člennom pelotóne sa otáčam pri prvej bójke. Uff, ešte koľko?!
V mysli sa vraciam o hodinku dozadu. V aute cestou na štart ma presviedčala manželka, aby som do takej studenej vody neliezol a išiel s ňou radšej na cyklo výlet do Gaderskej doliny. Ako vždy mala pravdu, ale ja som rád, že som ju neposlúchol. Snažím sa držať smer k ďalšej bójke a vidím kúsok od seba ďalšieho (ne)plavca. Keď ho predbehnem, uľaví sa mi, že nie som posledný. Po druhej bójke začínam byť mierny optimista, ale do cieľa plaveckej časti je ďaleko.
Čelo štartového poľa ma dobieha na konci môjho prvého päťstometrového okruhu. Tak ešte dva razy, to sa dá. Dokonca sa snažím nasadiť aj kraula, ale vzdávam to, keďže strácam orientáciu a dych. Kde sú tie vodiace čiary z dna bazéna, podľa ktorých som zvyknutý plávať? Ak by aj na dne rybníka boli :-), tak by ich človek nevidel. Konečne chytám aspoň prsiarsky rytmus a ponáram hlavu. Oceňujem, že si pod vodou vidím vlastné ruky. Na plytkom úseku sa na chvíľu postavím, odmotám riasy a očistím si okuliare. Už viem, že to najhoršie je za mnou. Dokonca sťahujem aj ďalšieho pretekára v bielej čiapke. Je to dáma, ktorá nasadila pre triatlon nezvyčajný plavecký spôsob - znak. Asi jej tiež chýbajú na oblohe vodiace značky, lebo má síce pekný štýl, ale pláva cik cak, vďaka čomu sa k nej priblížim. Keď míňam prvú bójku v poslednom treťom okruhu, tak sa radujem a v duchu jej hovorím: dnes sa vidíme naposledy.
Väčšina štartujúcich je už dávno z vody von a na bicykloch ukrajujú prvé kilometre. Zvyšok, zopár zúfalcov, čo v detstve na plaveckom výcviku nedávali pri vysvetľovaní správnej techniky plávania pozor, sa snažíme dostať čím skôr z vody von. Som rád, keď dosiahnem pevnú pôdu pod nohami. Na drevených schodíkoch mám pocit, ako by som vystúpil z vody po preplávaní kanálu La Manche. Aj ma trochu moce. Tolerantní diváci volajú, pozor šmýka sa a povzbudzujú. Keď ucítim pod nohami koberec, tak sa rozbieham, dávajúc si dole čiapku a okuliare. Ideme na radostnejšiu časť preteku!
Konečne som v depe, kde na mňa čaká môj biely tátoš Meridan. Skôr ako ho osedlám, musím si dať ponožky, tretry, dres, prilbu, zobrať so sebou energie. Zdanlivo jednoduché veci, ktoré som si snažil premyslieť a natrénovať dopredu, aby som nestrácal čas. Ale nedarí sa. Únava z vody, mokré telo, roztrasené ruky. To je kombinácia, ktorá vedie k zmätkom. Tie s chuťou okomentuje vtipný „federál", ako som si označil speakra pretekov, kvôli jeho peknej belasej mikine s nápisom ČSSR a „lvíčkom na prsou". Keď vidí, ako dávam do vrecka „sypačky", hovorí niečo o poobednej návšteve antidopingovej kontroly. Ten fórik už použil aj v prípade slovenskej triatlonovej hviezdy, ešte kým sme boli na brehu. Aj tak sa zasmejem, ale len v duchu. Stláčam medzičas na hodinkách a som príjemne prekvapený, 40 aj niečo. Teoretický plán spoza stola bol doplávať do 45 minút.
Konečne nasadám na bike a vyrážam. Pred sebou 40 km a neznáma trať. Výhodou je, že sa idú tri okruhy a teda je šanca sa chytiť za niekým rýchlejším. Ale to sa mi nepodarí. Väčšinu času som na trati sám. Oproti stretávam tých najlepších, ktorí na svojich drahých bicykloch (hobíci ?!) letia za víťazstvom. Druhou výhodou je, keď sa v diaľke objavujú pomalší pretekári a tak má človek motiváciu súťažiť. Kopce sú korením cyklistiky a tomu zodpovedá aj trať. Najmä ten pred obcou Folkušová (krásne názvy obcí, aj tá Ďanová s mäkčeňom na prvom písmene) výrazne spomaľuje a čísla na tacháči klesajú hlboko dole pod 20ku.
Snažím sa zoznámiť s prvým okruhom a po očku pozorujem aj peknú okolitú prírodu. Počasie praje, neprší. A nie je mi ani zima z vody, čoho som sa trochu bál. Obrátka na ceste kúsok nad Blatnicou a hajde nazad. Dole kopcom to ide výborne, len na chrbte ma znervózňuje mihotajúce sa štartovné číslo s menom Ivan, asi ho stratím v tých zjazdoch. Ako správny amatér som prišiel na štart bez gumičky, takže som bol vďačný dámam na registrácii za dve zicherky. Jedna z nich sa mi pri obliekaní uvoľnila a zlá predtucha sa naplnila. V ďalšom prudkom klesaní, kedy som frčal vyše 50 (bolo to mimo obce), číslo odletelo. Aj som ho po pretekoch bol hľadať, ale márne. Asi si ho zobral nejaký zajac do poľa.
Na trati sa míňame aj s kamarátom Janom, občas na seba vyšplechneme pozdrav a povzbudenie. Je výrazne lepší (aj mladší :-);) a dobre pláva. Som rád, že sme tu spolu. Aj keď zdanlivo to je maličkosť, keď vás niekto povzbudí, ale dôležitá. Týmto vzdávam hold a vďaku skupinke obyvateľov domu pred zákrutou vo Folkušovej, ktorý povzbudzovali veľmi energicky a hlasne, bolo to radostné a motivujúce. Vždy som na nich tešil a aj som im zdvihnutým palcom ďakoval. Inak je zaujímavé, akí sme my národ, takí uzavretí do seba. Síce chodím len na bežecké preteky, ale za hranicami vás povzbudzujú a pritom sa zabávajú oveľa viacej. Výnimkou sú diváci v Košiciach. Ale tí sú už zvyknutí, lebo 2.októbra štartuje už 88.ročník MMM.
Posledný okruh na biku triedi „zrno od pliev". Tí najlepší sú najlepší stále, o víťazovi rozhodne asi bežecká trať. Potešilo ma, že som sa chvíľu dokázal držať aj s dvojicou vedúcich pretekárov. Len škoda, že tá chvíľa bola skôr len chvíľka. Tí slabší, začínajú strácať. Ja som spokojný, ako mi to ide, lebo ma nikto zozadu nepredbieha. Nakoniec ani nemá kto, keďže som vyplával medzi poslednými chi chi. Sem tam niekoho dobehnem ja. Priebežne dopĺňam aj tekutiny aj energiu, lebo posledný úsek 10 km beh bude náročný. Snažím sa udržať rýchlostný priemer čo najbližšie k vysnívaným 29 km/hod. Kontrolujem aj celkový čas a zrazu si uvedomujem, že svitá šanca na výsledok pod 3 hodiny. To ma prekvapuje a motivuje. Plán bol okolo 3:15hod. 45minút plávanie, 1hod 30min cyklo, 55 minút beh a ten zvyšok na depá.
Tie sú na trati dve. Práve do toho druhého, kedy sa z biku presedá na vlastné nohy, sa blížime spolu s pretekárom na klasickom galuskáči. Už v kopci, keď som ho míňal, som mu obdivoval páčky od prehadzovačky umiestnené ešte dole na kostre. Proste klasika! A galusky sú galusky. Lebo napriek tomu, že som do cieľa šľapal ako divý na najmenší prevod, ma on bez nejakého extra ťahania dole kopcom predbehol. Fyzika nepustí, cesťák je cesťák a môj Meridan je skôr trekový koník. Aspoň si v rovinke pred depom vymeníme pár slov o tom, aké trápenie nás ešte čaká. Nakoniec vidíme ako pretekári pred nami už krúžia ťažkým krokom na dva a pol kilometrovom okruhu. Depo číslo 2 mám rýchlo za sebou, prezúvam sa do maratóniek a prilbu vystriedala čiapka. Do ruky fľaša s vodou a bežíme!
Keď som prvý krát štartoval na TAT, tak si dobre pamätám na ten okamih, kedy som sa mal po 40 km v nohách a zosadnutí z biku rozbehnúť. Zdalo sa mi, že nemám svoje nohy, resp. že si ony robia čo chcú. Hlava síce dáva pokyn bež, utekaj, ponáhľaj sa! Ale nohy sa len tak voľne plandajú. Teraz sa ten pocit nedostavil, od začiatku sa mi beží dobre. Opäť sa míňame s Jančim, kričíme na seba a povzbudzujeme sa. Doplnené tekutiny počas cyklistiky ma začínajú tlačiť. Nevyhnutná „technická prestávka" a strata času. Ale radšej teraz ako neskôr.
Po trochu náročnejšej trávnatej časti na úvod bežeckej časti sa vraciame asfaltkami do obce medzi domy. Miestni pozerajú bez väčšieho záujmu popri trati, na „hlavnom námestí" pred krčmou je ich viac. Ale nejaký ten potlesk či pokrik žiadny. Povzbudenie by sa hodilo.
Na konci prvého okruhu mi podávajú okrem vody aj zelenú šnúročku. Chvíľu rozmýšľam o čo ide, čo si mám na ňu zavesiť. Ách ták, to patrí na krk a keď budem mať na ňom tri, tak už nebudem musieť ísť ďalej, ale zamierim do cieľovej rovinky. Keď v polke trate hodím očko na display Polaru, tak viem, že je dobre. Je jasné, že to pod tri hoďky dám. To by som musel dostať ozaj extra kŕče či kieho ďasa, aby som za 30 minút nedobehol tých posledných 5km. Navyše medzičas na jeden okruh mi ukazuje okolo 12,40min. Pre mňa „maratónca" slušné tempo. Keď vidím trápenie či chôdzu ostatných spolubežcov, tak som vďačný za svoju dlhodobú bežeckú prípravu.
Pri vbiehaní do záverečného okruhu ma mohutne hecuje už do sucha prezlečený kamarát a ja cítim, že je mi fajn. Ešte ma predbieha krásne bežiaca dáma, ale na jej parádny bežecký krok a štýl nemám. To bude asi tá s tým horským bikom, čo som ju míňal v jednom kopčeku. Aj by som mohol ísť na doraz, ale kvôli čomu? Plán je splnený, zasúťažil som si, prekonal sám seba a hotovo. Cieľ sa blíži, trošku finišujem a svoj prvý olympijský triatlon mám za sebou. Celkový čas je výborný, môj plán prekročený, som veľmi spokojný! Blahoželáme si s Jankom, potom neskôr pri výsledkovej listine sa zdravíme aj s „galuskáčom".
VÝSLEDKOVÁ LISTINA- MUŽI 40 rokov a viac
Poradie Klub Kat. Plávanie 100m Kolo km/h Beh km/h Ciel
16. ISSO Prievidza M40+ 39:47,0 19. 02:39 1:25:08,0 15. 28,19 51:37,5 15. 05:10 2:56:32,5
Už je dobre, prezliekam sa, zlupnem dva banány a idem sa pozrieť ako plávajú profíci v Elite kategórii. To sú iné fukoty, aj keď ma prekvapuje, že aj v tejto kategórii pláva niekto prsia a výrazne zaostáva. Za pridelený lístok si nafasujem cestoviny so syrovou omáčkou a ako vegetarián oceňujem, že už aj triatlonisti z Martina pochopili, že klasický guláš sa na takéto podujatie nehodí. Prichádza spokojná manželka z 50 km cyklotúry po dolinách Veľkej Fatry a je nám fajn! Medzitým profíci už prichádzajú na bikoch do depa a vybiehajú do bežeckých okruhov. Pomaly sa balíme.
Ešte som zabudol spomenúť, že pred nami štartovala omladina, žiaci a juniori. Aj tam bolo vidieť všeobecné trendy športu u nás. Decká sa nehýbu, nešportujú. Sedia za TV a PC. Mladých športovcov je žalostne málo a väčšinou ide o „rodinnú tradíciu". Pritom triatlon je krásny šport, kombinácia troch skvelých disciplín, paráda!
Aj preto som chcel priblížiť atmosféru triatlonových pretekov. Ak vás to zaujalo, neváhajte a začnite! Stačí ozaj „málo". Len preklopiť priority v hlave a keď pre nič iné, tak sa začať hýbať pre zdravie. Ostatné už príde samé. Na budúci rok bude oslovovať TAT jubileum a na oslave môžete byť aj vy. Stačí sa nebáť! Športu zdar a triatlonu zvlášť! Vidíme sa na štarte kamaráti!
