Nepatrím už k tej najmladšej generácii, a tak som niektoré filmy už videl, i keď pred mnohými rokmi. K nim patrí aj taliansky film zo 70-rokov Vôňa ženy, ktorý som videl ako tínedžer. Preto som bol sám zvedavý, ako bude na mňa pôsobiť ako na čerstvého päťdesiatnika. Mladšia generácia bude skôr pamätať neskorší hollywoodsky remake s Al Pacinom, ktorý už ako to býva zvykom, je len slabým odvarom pôvodného filmu, na ktorom mi učarovalo vzhľadom na môj vtedajší vek erotické dusno filmu a fantastický herecký výkon Vittoria Gassmana v úlohe slepého Fausta. Fausto je asi 50-ročný bývalý dôstojník, ktorý prišiel o zrak a ľavú ruku. Áno to je tá, ktorú používajú praváci na hladenie žien, keďže ju riadi pravá mozgová hemisféra. Vtipne o tom pojednáva kniha Stanislava Lema Moja ľavá ruka.
Film začína nástupom mladého vojaka Giovaniho k Faustovi z armádneho rozkazu ako sprievodcu pre slepca. Zdá sa, že sprevádzať cynického a hrubiánskeho Fausta bude pre Giovaniho utrpenie. Prechádzajú z mesta do mesta a Giovani je poverovaný úlohami, ako zháňať pre Fausta prostitútky a podobne. Fausto, ktorý jeho pomoc potrebuje, ju často aj odmieta, aby ukázal, že je stále samostatný, čo mladého vojaka stavia do pozície pasívneho trpenie rozmarov excentrického slepca. Ale Giovani zistí, že slepci majú citlivé iné zmysly. Rozpoznáva vôňu žien dávno predtým, ako ich Giovani zazrie. Pri prezretí Faustovej batožiny zistí, že má v nej revolver a fotografiu krásnej mladej ženy. Tu platí podobne ako v klasickej dráme, že z pušky, ktorá v prvom dejstve visí len tak na stene, sa v treťom dejstve vystrelí, pričom výstrel prebehne v dvoch rovinách.
Na konci cesty prichádzajú do Neapola, kde sa Fausto stretáva s iným slepým bývalým dôstojníkom. V reštaurácii, kde sa stravujú, spoznáva Giovani Sáru - dievča z fotografie vo Faustovom kufri a v rozhovoroch s ňou zistí, že je do neho zamilovaná a odhodlaná sa o neho starať. Fausto ju však hrubým spôsobom od seba odháňa. Flirtuje a ohmatkáva jej kamarátky a ju si nevšíma. Keď im žartovne číta z ruky budúcnosť, Sára so slzami v očiach a zaťatými zubami ho žiada, aby veštil aj jej budúcnosť z dlane. Nasleduje jedna z najerotickejších filmových scén, aké som kedy videl. Fausto jej niekoľko sekúnd hladí mlčky ruku, akoby jej z nej chcel veštiť, a potom ju pošle preč.
V noci sa pokúšajú spáchať Fausto a jeho slepý priateľ samovraždu, ale Fausto sa poslednej chvíli zľakne a nie je schopný sa zastreliť. Priateľ je zranený, a tak Giovani a Sára odvážajú Fausta za mesto do opusteného domčeka. Fausto pochopil, že nie je taký silný ako si myslel, keďže nebol schopný zabiť sa. Prepúšťa Giovaniho, ktorému sa skončil úkol a posiela preč Sáru, o ktorej tuší, že je v blízkosti. Nevie, kde sa nachádza, ale snaží sa niekam ísť so svojou slepeckou palicou. Po niekoľkých metroch padá a volá Sáru. Tá na to čaká a spolu odchádzajú, pričom Fausto sa opiera o jej rameno, tak ako sa predtým opieral o Giovaniho.
Možno sa niektorí filmoví fanatici budú na mňa hnevať, že som mu prezradil veľa z deja filmu, ktorí si chcú pozrieť. Ale dej nie najpodstatnejší. Atmosféra filmu, herecké výkony, hudba, kamera a samozrejme réžia, robia z filmu fascinujúcu drámu plnú citu. „Poznal si, čo je človek," hovorí Fausto na rozlúčku Giovanimi.
A ja chcem len dodať: My muži, často nie sme takí silní, ako si o sebe myslíme alebo, ako sa tvárime. Potrebujeme cítiť vôňu ženy, aby sme ju mohli milovať. Ale potrebujeme aj jej rameno, o ktoré by sme sa mohli oprieť. Lebo často nevidíme, aj keď máme zrak nepoškodený.
Faktografia:
Pôvodný názov: Profumo di donna, Taliansko, 1974
Réžia: Dino Risi
Scenár: Giovanni Arpino, Ruggero Macari
Kamera: Claudio Cirillo
Hudba: Armando Trovajoli
Hrajú: Vittorio Gassman (Fausto), Alessandro Momo (Giovani), Agostina Belli (Sara).
