Len nachvíľu nevnímať hlas

Myslím si, že každý človek už pocítil potrebu ocitnúť sa v absolútnom tichu, či už po namáhavom dni v práci, v škole alebo po niekoľkých hodinách strávených v hlučnej spoločnosti. Aj mne sa to už stalo, dokonca často bol tento pocit sprevádzaný neutíchajúcou bolesťou hlavy, na ktorú nezaberie nič iné len spánok. No čo keď sa človek konečne ocitne sám, mimo kakofónie hlasov a aj tak ho zužuje pocit, že nenašiel pokoj?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Večer si konečne sadnem k dobrej knihe, no radšej by som sa prechádzala ulicami opísaného historického mesta. Bohvie, či je skutočne tak malebné ako ho autor opísal?

Pozerám film, no stále rozmýšľam nad tým, či som tú prácu do školy nemala napísať z iného uhla pohľadu, či som skutočne správne vystihla „tú" myšlienku.

Ráno si na balkóne vychutnávam kávu, no už premýšľam nad celým dňom alebo len tak zablúdim do minulosti a predstavujem si ľudí, ktorí tu možno žili alebo hlboký močiar, ktorý sa tu možno nachádzal.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ležím v posteli a konečne vidím tú zvláštnu tmu, do ktorej upadám, no aj vtedy si pomyslím: „je to tu, konečne zaspávam."

Baví ma premýšľať, predstavovať si a filozofovať. Mám rada ten pocit, že myšlienkami sa môžem dostať na miesta, o ktorých spisovateľ napíše knihu a režisér natočí film. Niekedy sa dokonca teším na to, ako si večer ľahnem a budem o niečom premýšľať, pretože cez deň mi v hlave o prvenstvo súperili povinnosti s vecami, na ktoré nesmiem zabudnúť.

No niekedy mám chuť stopnúť ten hlas v mojej hlave, zastaviť ten večný dialóg a nachvíľu nemyslieť. Nemyslieť na nič, na nikoho, nemyslieť na nemyslenie. Chcela by som cítiť tú úľavu ako keď po niekoľkých hodinách rozprávania konečne stíchnem a ticho sa mi rozplýva v unavených ústach. Ako keď si po dlhom behu konečne sadnem a moje nohy pocítia pokoj.

Skryť Vypnúť reklamu

Poznám ľudí, ktorí to dokážu, nachvíľu zastaviť myseľ, na nič nemyslieť alebo takých, ktorí tento stav dosiahli meditáciou. Skúšam to aj ja, snažím sa niekedy večer zahodiť všetky myšlienky, no nedarí sa mi. Na pár sekúnd, väčšinou pri výdychu mám pocit, že už sa mi to podarilo, no s nádychom príde „rozbor" dýchania, predstavím si prúd vzduchu alebo počítam sekundy nádychu aj výdychu.

Chcela by som aspoň na pár minút počuť ticho. Nachvíľu nemyslieť na svoje bytie, ale uvedomovať si nemyslenie, cítiť to prázdno v mojej hlave. Stáva sa vám, že si na niečo nedokážete spomenúť, no keď na to prestanete myslieť, zrazu sa vám to vynorí a zrazu sa časť vašej mysle cíti spokojne? Tak si ja predstavujem pocit nemyslenia, ako niečo upokojujúce, čo príde z ničoho nič, vymaže to „hrču" myšlienok a vy sa do stavu myslenia vrátite vyčistení s množstvom nových a osviežujúcich myšlienok.

Skryť Vypnúť reklamu

Som zvedavá, či raz tento stav zažijem, či raz spoznám nový rozmer môjho vedomia, či paradoxne ničotou, naplním nepoznanú časť samej seba. A aká bude ďalšia túžba, ak sa mi to podarí?

Ivica Barthová

Ivica Barthová

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rada premýšľam, čítam a píšem. Obľubujem prechádzky, cestovanie a prírodu. Sú mi sympatické témy, ktoré sa týkajú minimalizmu, udržateľného spôsobu života a životného prostredia. Milujem varenie, dobré jedlo, jednoduchú módu a interiérový dizajn. A sem tam mám tiež chuť niečo zdieľať do sveta. A aj preto práve čítate tieto riadky. Zoznam autorových rubrík:  Navštívila somMyšlienkyFoto výlety od nefotografky

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu