Táto diskusia je však už dávno uzavretá a vedecké výskumy aj skúsenosti zo zahraničia hovoria jasne za bezzásahovosť. Napriek tomu pani ministerku vyzývam, aby sme začali diskutovať. Áno, o ochrane prírody, erózií a vode. Nie však v súvislosti s tatranskými lesmi ale s obyčajnou poľnohospodárskou krajinou, ktorej biodiverzitu a environmentálne funkcie likvidujú fatálne nastavené poľnohospodárske dotácie. Toto je skutočný problém, ktorý treba akútne riešiť. V článku sa budem venovať najmä úbytku biodiverzity na lúkach a dúfam, že rozprúdi minimálne takú diskusiu ako o (ne)zasahovaní v TANAPe. Naša krajina si to totiž zaslúži viac ako otvárať uzavreté a vyriešené záležitosti v Tatrách.
Pomerne rozsiahli blog k problematike dotácií som uverejnil minulý rok, ešte počas jednofarebnej vlády SMERu (tu a tu). Za toto obdobie sa však situácia nijakým spôsobom nezmenila, takže začnime opäť od začiatku. Európska komisia aj vedci už dávno poukazujú úbytok hmyzu v krajine. V Českej republike napríklad vyhynulo alebo je vyhynutím ohrozených viac než 50% druhov motýľov, včiel, ôs či májok (zdroj). Ide pritom aj o také druhy, ktoré boli v minulosti úplne bežné. Ešte horšie sú na tom samotné biotopy, v zlom stave je podľa EK viac než 80% trávnych porastov a mokradí či 70% krajiny s riedkou krovitou vegetáciou. Hlavnými príčinami tohto stavu sú pritom nevhodné poľnohospodárske postupy a zmeny prírodných podmienok zapríčinené človekom (zdroj). Aj keď táto problematika je značne komplexná, aspoň v niektorých prípadoch existujú jednoduché a lacné riešenia, ktoré dokážu negatívne trendy efektívne zmieriť alebo až zastaviť. Ich aplikácií do praxe často bránia len zle nastavené dotačné schémy, stačila by pritom len trocha politickej vôle na ich zmenu. A tá zjavne na ministerstve pôdohospodárstva stále chýba.
Presne to je aj prípad problematiky veľkoplošného kosenia, ktoré som kritizoval vlani. V skratke ide o to, že ťažká technika dovoľuje pokosiť poľnohospodárom obrovské plochy lúk vo veľmi krátkom čase. Hmyz tak okamžite prichádza o zdroje potravy, miesto pre úkryt a rozmnožovanie a v okolitej krajine nenachádza dostatok vhodných nepokosených plôch. Spolu s priamym úhynom pri kosení sa to prejavuje na zmenšovaní populácií až ich zániku. Úbytok hmyzu má samozrejme negatívny dopad aj na všetky hmyzožravé druhy (napr. vtáky) ale i na človeka, keďže prichádzame napr. o opeľovače poľnohospodárskych plodín. Zmierniť tento negatívny dopad by mohlo úplne jednoduché riešenie, inšpirované tradičným hospodárením. Ide o tzv. mozaikové kosenie (m.k.), ktoré spočíva v ponechaní nepokosených ostrovčekov o výmere cca 20% plochy lúk. V minulosti boli nepokosené plôšky v krajine úplne bežné, keďže ručné kosenie bolo časovo náročné a každý gazda kosil v mierne odlišnom termíne. O efektívnosti mozaikového kosenia vypovedá množstvo vedeckých štúdií, takže rozhodne nejde len o výmysel ochranárov. Ako ale toto všetko súvisí s dotáciami? Úplne jednoducho. Ak ich chce totiž poľnohospodár čerpať, musí svoje trávne porasty plošne pokosiť (alebo spásť) do termínu stanoveného vyhláškou ministerstva. V nadmorskej výške do 400 m n. m. je to napríklad 22. jún, čo je jednak veľmi šibeničný termín pre hospodárov a tiež prakticky prostriedok vegetačnej sezóny, čím sa problém prehlbuje. O presadenie m.k. do dotačných schém sa pokúšali Štátna ochrana prírody aj Slovenská ornitologická spoločnosť, obe však neúspešne. S m.k. by pritom podľa mojich zistení nemali problém ani samotní poľnohospodári, keďže by pre nich neznamenalo žiadne závratné finančné straty a aspoň tí zodpovednejší si aj sami uvedomujú význam hmyzu v krajine a v poľnohospodárstve (viď. minuloročný blog).
Kosenie
Zle nastavené dotačné schémy sa však zďaleka netýkajú len plošného kosenia lúk. Problematické je aj ich mulčovanie, spočívajúce v pokosení a následnom rozomletí biomasy a jej ponechaní na lúke. Táto metóda je doslova genocídou pre drobné živočíchy a navyše sa pri nej uvoľňuje do pôdy množstvo živín. Tie sú využívané agresívnymi druhmi tráv a bylín, ktoré vytláčajú zraniteľnejšie druhy a tým dochádza k ďalšej degradácií a ochudobňovaniu lúk. Mulčovanie nemá ani žiaden produkčný význam, nakoľko pri ňom poľnohospodár nedopestuje jediný kilogram sena, mlieka či mäsa. Napriek tomu je táto nešetrná metóda stále povolená ako tzv. doplnková ku koseniu a pastve. Často sa však stáva, že tieto tradičné postupy úplne nahrádza a to aj vo veľkoplošne chránených územiach. Riešenie je opäť jednoduché – mulčovanie zakázať alebo odmedziť. Často je totiž aplikované úplne zbytočne, napríklad zo strachu, že za nezmulčované nedopasky alebo zotavenie lúk po prvom kosení hospodár nedostane dotácie. Obdobným problémom je aj senážovanie, pri ktorom sa pokosená vegetácia ihneď pobalíkuje a odvezie. Pochopiteľne aj so všetkým živým v nej.
Ďalším problémom spojeným s trávnymi porastmi a ich biodiverzitou je pastva hospodárskych zvierat. Tá je vo všeobecnosti veľmi prospešná avšak len v prípade, že nie je príliš intenzívna a je zvolený vhodný spôsob pastvy a druh zvieraťa. (Viac k tejto problematike sa dočítate v tejto publikácií.) Tento fakt však dotačné schémy nijakým spôsobom nezohľadňujú a podporujú skôr chov veľkého množstva zvierat a teda aj intenzívnu pastvu či chov v uzavretých maštaliach. Ideálne by pritom bolo aby boli zvýhodnení hospodári, ktorí pasú prírode blízkym spôsobom, teda extenzívne, zmiešanými stádami alebo vhodným druhom zvieraťa v závislosti od výskytu špecifických druhov na spásaných lokalitách. Ako príklad môže poslúžiť pastva oviec, ktorá je absolútne nevhodná pre motýle, ktorých živnými rastlinami sú bôbovité byliny, prednostne spásané práve ovcami. Ide napríklad o niektoré modráčiky a vretienky.
Pastva
Zle nastavené alebo aspoň nedomyslené dotačné schémy sa netýkajú len lúk ale aj ornej pôdy. Tu ako veľký problém (okrem nadmerného používania hnojív a pesticídov) vnímam najmä malú diverzitu pestovaných plodín a rozsiahle monokultúrne lány o rozsahu desiatok hektárov. Obe tieto záležitosti sa síce vyhláška snaží riešiť (tzv. oblasti ekologického záujmu), nie však dostatočne a rozhodne je v tejto oblasti čo zlepšovať. Zaviesť by sa mala napríklad maximálna rozloha pôdnych blokov, ktorá by bola kompromisom medzi ekonomikou a ekológiou. Inšpiráciou nám môžu byť políčka na historických fotografiách alebo susedné Rakúsko. Zmenšené lány by mali byť oddelené pásmi trvalých trávnych porastov, krovinami a stromoradiami. Týmto opatrením by sa radikálne zlepšili podmienky pre mnohé druhy živočíchov osídľujúcich polia. Napríklad pre opeľovače, dravé vtáky, ktoré sú predátormi škodcov na poliach či drobnú poľovnú zver (zajac, jarabica). Zlepšila by sa takisto vodozádržná schopnosť krajiny a zmenšila erózia pôdy. A nie je to presne to, čo chce ministerstvo riešiť zásahmi s tatranských lesoch? Mozaiková krajina má okrem toho aj vyššiu estetickú hodnotu a pokiaľ by boli stromoradia tvorené ovocnými stromami, mohli by sme takýmto spôsobom prispieť k záchrane genofondu starých odrôd jabloní, čerešní či hrušiek. Je pravda, že tieto opatrenia by mohli priniesť isté obmedzenia pri obhospodarovaní ťažkou technikou ale myslím si, že v konečnom dôsledku ich pozitívne prínosy ďaleko prevyšuje technické problémy ako aj ekonomickú stránku. Okrem iného totiž ide o dôležité kroky k tzv. trvalej udržateľnosti a ekologizácii poľnohospodárstva, o ktorých sa viac hovorí ako koná.
Polia
Vyššie uvedené problémy s dotáciami ako aj navrhované opatrenia sú len malou ukážkou toho, čo je potrebné zo strany ministerstva pôdohospodárstva zmeniť. Snažil som sa poukázať najmä na tie záležitosti, ktoré trápia mňa ako ekológa venujúcemu sa hmyzu. Ďalšie rozumné návrhy by iste vedeli priniesť aj kolegovia ornitológovia, krajinári, odborníci na eróziu, zadržiavanie vody v krajine atď. Preto chcem ešte raz touto cestou vyzvať pani ministerku ako aj celé ministerstvo pôdohospodárstva aby sa prestali miešať do dávno uzatvorených tém ale začali sa venovať skutočným problémom, ktorým dnes naša krajina čelí. A hlavne aby začali v tomto smere konať!
