Peter Chudík stojí na čele nášho kraja už 16 rokov. Za ten čas stihol kraj doviesť k najvyššej nezamestnanosti a najnižším platom. Napriek straníckej príslušnosti a stoličke v parlamente za 16 rokov nevybavil obchvat Prešova.
Projekt N bol zaujímavý počin. Ešte že prišlo referendum, takže svoju pravú tvár ukázal nový denník celkom rýchlo.
Čo vlastne chceme. Takto nazvali bojovníci z Inakosti jeden odkaz v navigácii na ich novom webe nejdeme.sk. A konečne zrozumiteľne a priamo vysvetlili to, čo sme o nich tušili už dlhšie - že chcú čosi, čoho sa referendum ani zďaleka nedotýka.
Na našej škole existujú pravidlá. Tak, ako všade inde. Niekto ich dodržiava, niekto nie. Tak, ako všade inde. Niekoho to štve, niekoho nie. Tak, ako všade inde. Ale prečo to potom štve ľudí, ktorí na to nemajú právo?
My môžeme zmeniť kultúru nášho národa. Zmeniť iných znamená zmeniť seba - mohí vravia. Súhlasím, aj dnes chcem o tom písať. Ale popri tom si uvedomovať, čo všetko sa našou zmenou stane...
Chorý, zničený a unavený ležím v mamkinej posteli (lebo je pohodlnejšia ako tá moja), vedľa mňa notebook a mamka, ktorá je pri mne každých 5 minút a práve teraz sa pýta: "Nedonesiem ti nejaké ovocie?" "Jasné," odpovedám s malým záujmom, radšej viac pozornosti venujem maturitnej téme...
Prišiel som na to, že prísť na skúšku bez istoty, že som na každú otázku naučený na 100% je väčšia sranda. A nie je to len o srande...
Sobota, okolo poludnia. Moje prvé voľby. Vchod do volebnej miestnosti, krúžok môjho poradového čisla pri registrácii, úsmev tety, ktorá mi podala volebné papiere, potešenie, že sa v nich nemusím prehrabávať, keďže KDH som mal hneď ako druhý papier, zakrúžkovanie, vloženie do obálky popri tom, ako mi mamka berie zvyšné papiere a hádže ich do koša. Obálka je v urne. Odchod domov, pocit žiadny...
Kratučké zamyslenie nad láskou, ktorú pociťuje dnešný mladý chlapec pre opýtamím sa tej čarovnej otázky. Otázky: "Chceš so mnou chodiť?"
Krátky príbeh na úvod. Sedím doma za počítačom, na karte v prehliadači mám otvorený Facebook a popri tom si robím niečo iné. Odrazu ma niečo naštve, poteší, alebo veľmi inšpiruje. Som človek – človek spoločenský, rád všetko zdieľam so svetom, takže si poviem, že to či ono predsa hodím aj na FB, nech ostatní vedia, čo ma naštvalo, nech vedia, ako sa momentálne mám, nech vedia, že teraz je ten čas, kedy sa mi majú venovať, upokojovať ma, dodať mi pocit, že na svete nie som sám. Pomaly zisťujem, že stačí hodiť na FB niečo emotívne, pridať pár smajlíkov a hneď ma každý obletuje. Teda, väčšina len virtuálne, no niektorí potom aj v realite. A to je super. Časom mi vlastne stačí aj virtuálny záujem. Kontakt ako kontakt – nemusí byť osobný... A tak veselo zdieľam a zdieľam. Teší ma, keď vidím 10 komentárov pýtajúcich sa, čo mi je, keď hodím status s textom:„:(„...a rozmýšľam, prečo by som vlastne tieto statusy nemal ukazovať verejnosti. Šup-šup nastaviť súkromie na „public“. Veď nech aj potenciálny priatelia vidia, ako sa mám!
Oo pozor, odvážny nadpis! Ja viem, som drzý, mladý a nič neviem o podstate Vianoc. Možno. Uznávam, doteraz som celkovo nepochopil tajomstvo Vianoc. Ale aspoň trošku hádam chápem. A chcel by som vám vysvetliť - hlavne vám, neveriacim, prečo sa nazdávam, že ste zmeškali Vianoce. Proste ste ich prespali...
