Prvý jednoduchý krok by mohlo byť umožnenie polícii okamžite zhabať majetok, ktorý bol predmetom trestnej činnosti. Teda, ak policajti objavia v luxusnom aute alebo dome drogy (nemyslím vrecko marihuany) alebo zbrane, tak dom alebo auto by mohli automaticky zabaviť, vydražiť a percentá z utŕženej sumy by išli bezpečnostným zložkám, ktoré sa na odhalení podieľali. Podiel by dostali policajti osobne, ich kolegovia, ktorí na prípade pracovali, policajná stanica a zvyšok by išiel štátu. Takto sa zaručí, že každý bude mať motiváciu predať daný majetok za najvyššiu cenu a motiváciu odhaľovať závažné prípady organizovanej kriminality. Je pritom jedno na koho je majetok napísaný, keď by dotknutá osoba protestovala, nech sa súdi o náhradu škody roky so štátom. Ale majetok by sa mohol predať okamžite. Takto by sa zmenou zákona vybralo možno viac než o koľko plánuje štát obrať pracujúcich.
Druhý krok by mohlo byť vyhľadávanie prania špinavých peňazí a možných daňových únikov. Nič nie je jednoduchšie, keď sa chce. Znova treba nastaviť motivácie tak, aby bezpečnostné zložky a daňováci mali chuť pustiť sa do závažných prípadov, a teda znova by im alebo whistleblowerom z radov občanov mal za odhalenie trestnej činnosti patriť podiel podľa odhalenej sumy. Postup by bol nasledovný: Minister financií ohlási, že sa chystá veľké celoplošné vyšetrovanie, a teda data mining. A zhodou okolností, nikdy na to nebola lepšia príležitosť ako teraz, vyše roka po prechode na euro. Pred týmto počinom treba vyhlásiť daňovú amnestiu a nechať občanov, nech do nejakej doby priznajú svoje čierne príjmy a zdania ich bez pokuty 19-timi percentami. Za to dostanú beztrestnosť. Je jasné, že by sa neprihlásilo až tak veľa ľudí. Potom nasleduje druhý krok a to spomínaný data mining. Pritom netreba na dané cvičenie minúť ani euro z peňazí daňových poplatníkov a obstarať nejaký drahý softvér, ktorý navyše nebude fungovať. Jednoducho treba danú úlohu zadať bankám. Keď mohli roky okrádať občanov na vysokých poplatkoch a úrokoch, tak nech pomôžu štátu pri odhaľovaní kriminality. Je mi jasné, že takú povinnosť majú už dávno. Lenže keby sa toto stalo politickou témou a čelili by spätnému vyšetrovaniu pod hrozbou vysokých pokút, tak by veľmi rýchlo napravili nedostatky z minulosti a ochotne by spolupracovali. Z čoho sa bude dané data mining cvičenie skladať? Jednoducho softvér vyhodnotí spotrebiteľské správanie v porovnaní s príjmami a zameria sa na anomálie. Rovnako sa sústredí na rok 2008, teda rok pred prechodom na euro a bude spätne plošne sledovať podozrivé transakcie a vklady. Napríklad 2. kvartál 2008 sa na Slovensku predalo rekordne veľa aut. Systém by bol prepojený s katastrom nehnuteľností a informácie by sa mohli prepojiť aj s registráciami ŠPZ. Realitné kancelárie a predajcovia aut by dostali povinnosť spätne nahlásiť všetky kúpy nehnuteľností a aut v hotovosti a podozrivé nákupy. Inak by im hrozili pokuty. Banky by mali do cvičenia zahrnúť aj sledovanie zmenárenských operácii, pri ktorých bol vydávaný veľký objem 500€ bankoviek. Rovnako by mali povinnosť zahrnúť do cvičenia podozrivé vzorce správania. Napríklad opakujúce sa výbery kreditnými kartami vedenými v zahraničí a znejúcimi napr. na meno Jožko Mrkvička, pri ktorých je väčšina daných výberov lokalizovaná iba v určitom malom okruhu napríklad v Bratislave II. Teda karta patrí asi osobe, ktorá býva v blízkosti. V kombinácii so záznamami z kamery bankomatu a údajmi od mobilných operátorov, „Jožka Mrkvičku" s kreditkou od švajčiarskej privátnej banky Julius Baer ľahko nájdete, len treba chcieť. Po takomto data mining cvičení by nasledovala druhá amnestia. Tento krát by dodanenie bolo vyššie, ale stále lepšie ako trestné stíhanie. A takto by sa dalo pokračovať dokola.
Druhá možnosť je začať šetriť v štátnej správe. Vôbec netreba znižovať platy úradníkom. Možno pár zbytočných prepustiť, ale to by nemala byť politická objednávka, ale skorej dlhodobá snaha o efektivitu. Čo je najpodstatnejšie je stanoviť strop na nákup aut pre úradníkov a celú štátnu správu. Okamžite treba drahé limuzíny predať na dražbe a stanoviť limit na kúpu nových limuzín napríklad na 35 tisíc eur. Nejde o závisť, ale nechápem prečo sa majú papaláši vyvážať na Audi A8, keď priemerný Slovák také auto nikdy nebude vlastniť. Ide hlavne o drahý servis a poistku a v neposlednom rade o nákupnú cenu v porovnaní so zostatkovou. Tu ide o nevýslovné plytvanie. Výmena vozového parku by sa stihla aj do konca roka a popri praktických a značných úsporách do budúcnosti by to bol aj veľký symbolický odkaz občanom, že sme si rovní a všetci šetríme. Chápem, že niektorí ústavní činitelia musia chodiť v opancierovaných BMW, ale poviem vám tajomstvo, opancierovať sa dá aj SuperB a keby sa to robilo na Slovensku, tak dostanú prácu aspoň naši. Mohol by to robiť nejaký štátny podnik a určite by bolo veľa objednávok aj z radov mafiánov, hlavne teraz po nástupe Spišiaka.
Zostaňme chvíľu pri autách. V predchádzajúcom článku som navrhoval zjednotenie odvodov a daní a zavedenie jednotných degresívnych sadzieb, ktoré by platili rovnako pre všetkých, teda aj na zisk. A rovnako som navrhoval zdanenie luxusu a majetku. Teda napríklad nákup luxusného auta, napríklad nad 50 tisíc eur by bol zdanený 30 percentami. Rovnako luxusná nehnuteľnosť podľa lokality (výrazne nadpriemerná cena a výmera) by bola zaťažená daňou z luxusu - napríklad 1% každý rok z nákupnej ceny. Keď môže mať Dánsko 100% daň na každé auto, môžeme my zdaniť aspoň drahé limuzíny. Kto chce status, nech si zaň priplatí. A takto nezaťažujeme ekologickými daňami chudobných, ale bohatých na offroadoch.
Keď chceme zjednocovať dane a odvody, tak si konečne nalejme čistého vína a nazvime všetko jednotne „daň". Jej sadzba by mohla byť napríklad 35% a zaťažení by bol každý rovnako - zamestnanec, živnostník aj podnikateľ. Ja som navrhoval degresívnu sadzbu, ktorá by motivovala priznávať čo najvyššie príjmy, teda napríklad do ročného príjmu 20 tisíc eúr by bola sadzba 35% do 50 tisíc 30% a od 50 tisíc 25%. A nejakú chuťovku pre korporácie akože od 100 miliónov eúr nech je daň 15%. A degresívnu aj preto, aby tie montážne dielne a.k.a. nadnárodné korporácie neutiekli do inej džamahírie. Samozrejme by bolo zachované nezdaniteľné životné minimum, ktoré by mohlo byť výraznejšie zvýšené. DPH by mohla byť napríklad 25% s tým, že štát by namiesto dotácii podporoval nákup ekologických tovarov a napríklad jedla tak, že by naň nebola DPH. Ak sa práca daňovo zaťažuje viac ako kapitál, tak sme priam predurčení prinajlepšom zostať montážnou dielňou Európy. Degresívna sadzba dane by naopak motivovala firmy budovať u nás R&D centrá, lebo cena práce špičkových expertov by bola u nás neporovnateľne lacnejšia. Rovnako som navrhoval možnosť dobrovoľného vystúpenia zo sociálneho a zdravotného poistenia s výnimkou poistenia katastrof (drahé operácie, závažné ochorenia). Ten kto by vystúpil by platil namiesto 35% daň iba 25%. Ak mi môže spravovať polovicu dôchodku nejaká DSS, tak logická otázka je prečo by som si ja nemohol sporiť na svoj dôchodok podľa svojho uváženia? Hlavne keď nemám veľkú dôveru v dlhodobé zdravie štátnych financií a globálneho finančného systému? Rovnako by štát mohol podnikať a stavať nájomné byty pre mladých, ktoré by zároveň zlacnili ostatné nehnuteľnosti a stanovili minimálny štandard. Ak by sa tu zistila korupcia alebo predražené zákazky, tak nastupuje polícia so svojou spomínanou finančnou motiváciou a kradnutiu zabráni. Štát by si na výstavbu mohol požičať od ázijských štátnych fondov a podporilo by to aj ekonomiku a predstavovalo dlhodobé príjmy do štátnej pokladnice. Rovnako by značné príjmy priniesla legalizácia ľahkých drog a následné zavedenie vysokých spotrebných daní. Polícia by si takto nezlepšovala štatistiky chytaním nebezpečných dílerov na Škodách 120 a zamerala by sa na podstatné veci.
Chápem, že treba konsolidovať štátne financie, ale rušenie výnimiek nie je až také koncepčné ako sa prezentuje. Vôbec nejde o spravodlivosť a solidaritu, lebo SZČO a ľudia na DoVP znášajú predsa väčšie riziko a nižšiu sociálnu ochranu. Teda pomer kvalita/cena je zachovaný a jeho narušenie by spôsobilo chaos na pracovnom trhu a udusenie pomaly sa zotavujúcej ekonomiky. Dôsledok by bol, že sa nevyberie ani spomínaných 400 miliónov eur, ale kvalita života, o ktorej toľko básní pani Radičová sa zásadne zníži skoro každému.
