Nápad rušiť výnimky v daňovom a odvodovom systéme môže znieť logický, ale fakticky a ekonomicky stojí na hlinených nohách. Nazývať to solidaritou a spravodlivosťou je nehoráznosťou a fackou každému pracujúcemu. Mal som takú kacírsku myšlienku, že v rámci novej politickej kultúry vždy na 2. mája by mohli všetci poslanci a ministri na jeden deň zobrať Rómovi, na ktorého každý nadáva, že nepracuje, krompáč z ruky a robiť na slnku 12 hodín. A potom dostať skromnú plácu z ktorej si nejaký štátny brav navyše zoberie skoro polovicu. Hneď by ich prešli hlúpe nápady a reči. Keď som bol vo volebnej komisii (paradoxne za SaS aj keď som ich naposledy nevolil), tak tam bol so mnou pán, čo kritizoval skoro každého politika, že „tento a tento nič nevie, on nerobil za pásom". Nechcem si predstaviť za akú stranu tam bol on, ale každým necitlivým slovom a počinom, čo predvedie Mihál, Mikloš a Sulík mám pocit, že niečo na tom bude. Ja brigádujem od 15-tich rokov a prestal som asi až pred troma rokmi a viem, čo to je pre študenta mať o pár eúr navyše. Hej volá sa to marginálny príjem. V článku o navrhovaných zmenách je príklad výpočtu kde z DoVP na 350€ bude po novom brigádnik o skoro 38 € chudobnejší. Dajme tomu, že má fixné náklady na prežitie v Bratislave niekde okolo 250€ na mesiac, a teda jeho disponibilný príjem po tejto úprave klesne viac ako o tretinu. Tomu sa hovorí zvyšovanie kvality života, motivácia pracovať a investovanie do mládeže! Naopak podnikatelia zo zisku odvody platiť nebudú.
Treba prestať používať pojem hrubá mzda a klamať tak roky občanov. Podstatné sú iba cena práce a čistý príjem, ktorý vychádza zhruba na polovicu ceny práce. Už viete prečo zarábame tak málo? Predsa treba dať polovicu príjmu štátu, aby to mohol následne rozkradnúť a rozhajdákať. Keď už ideme zjednocovať výber daní a odvodov a rušiť výnimky, tak si nalejme čistého vína a nazvime všetko jednoducho „dane". Prečo nezaviesť jednotné dane aj zo zisku? Naozaj by sa tie nadnárodné koncerny a.k.a. montážne dielne presunuli na Ukrajinu alebo nejakých východných -istanov a balkánskych džamahírií? Tak potom mi vysvetlite nemeckú štruktúru priemyslu, ktorá predstavuje asi jedinú cestu z tohto globálneho marazmu, kotrý zažívme v súčasnosti. Proste treba vyrábať a rast produktivity práce musí byť vyšší ako miezd, ale to neznamená, že štát bude ošklbávať občanov a nechá ich živoriť. Je podľa mňa čas zaviesť degresívnu daň a uplatňovať ju jednotne na každý príjem aj zisk. Teda bude zachované nezdaniteľné minimum a daň (vrátane odvodov) nech je 30% do ročného príjmu/zisku 20 tisíc eúr a 25% do príjmu/zisku 100 tisíc eúr. Nad túto hranicu nech je 20%. Rovnako nech sa zvýši DPH na 20% a nech majú ľudia možnosť opt-outu, teda vystúpenia zo sociálneho a zdravotného poistenia. Znie to možno anarchisticky a nezodpovedne, ale dnes sa do pozornosti dostáva znovu Kotlikoffova metóda tzv. „generačného účtovníctva", ktorá odkrýva, že štáty musia do budúcnosti počítať so skrytými dierami v rozpočte kvôli demografickým zmenám a ich skutočné zadlženie je oveľa vyššie ako v súčasnosti prezentujú. Preto je na mieste zaviesť možnosť opt-outu, teda slobodného rozhodnutia neparticipovať na sociálnom a zdravotnom poistení s výnimkou poistenia „katastrof", teda málo pravdepodobných, ale nákladných ochorení a operácii. Ľudia, ktorí by sa rozhodli pre opt-out by platili dane 20% a nič viac. V tom by bola zachovaná istá solidarita a štát by si ich dopredu mohol odpísať na súvahe zo strany pasív. Ľudia by za to získali stopercentnú kontrolu nad svojim marginálnym príjmom a slobodu ho ušetriť alebo použiť podľa svojho uváženia. Proste je neúnosné, aby sme štátu odvádzali polovicu svojich príjmov. Veď to sme na tom horšie ako otroci a nevoľníci! Pre ľudí, ktorí sa rozhodnú zostať, by sa mohol zaviesť podobný systém ako má napr. Singapur. Platby za zdravotné poistenie by sa zobrazovali ako kredit na špeciálnej platobnej karte, iba ponížené o prvok solidarity a spomínaného poistenia katastrof. Človek by takto vedel koľko míňa za lieky a zdravotnícke služby a ak by žil zdravo, tak by dané prostriedky ušetril a po jeho smrti by ich mohla zdediť jeho rodina.
Toto by mohol byť aj ústavný zákon. Proste, že štát nikdy nedostane viac ako 30 percent, a to ako si s nimi poradí je jeho vec a nám musí iba skladať účty a nie nás zaťažovať byrokraciou. Živnostníci a zamestnanci by si týmto polepšili a podnikatelia, ktorí nevedia vykázať dlhodobo nejaký normálny zisk, nech radšej nepodnikajú. Degresívna sadzba by motivovala ľudí a firmy vykázať vyššie príjmy a zisky, lebo aj kreatívne účtovníctvo niečo stojí a vždy je tu riziko pokút a exekúcie z daňového úradu ( ak si súdy, polícia a daňováci robia poriadne svoju prácu).
A kde zobrať peniaze v prípade výpadku fiškálnych príjmov? Treba začať znížením byrokracie. Už samotné zjednotenie odvodov a daní prinesie veľké úspory a zároveň treba preniesť čas administratívnej záťaže na banky. Veľa ľudí realizuje všetky svoje príjmy výhradne cez účty a nechápem prečo by banky nemohli predpripraviť daňové priznanie s tým, že ja to iba potvrdím jedným klikom. Nechápem o čom sú tie populistické reči o znižovaní úradníckych platov? Naozaj toto je spôsob šetrenia? Ja si myslím, že platy úradníkov by mali byť indexované na medián príjmov v štáte plus určitý koeficient násobený nejakým relevantným ukazovateľom týkajúcim sa oblasti práce úradníka, ale určite napríklad výkonnosť ekonomiky v podobe rastu HDP. Ale priestor na šetrenie je hlavne vo vozovom parku. Proste nerozumiem prečo by sa mal bársaký starosta alebo úradníček vyvážať na Audi A8, keď priemerný Slovák také auto nikdy nebude vlastniť. Tu nejde o závisť ale o to, že údržba takého auta stojí nehorázne veľa, nehovoriac o poistení a nákupnej cene. Toto je vyslovene plytvanie. Druhá možnosť ako získavať peniaze je zhabávať majetok, ktorý bol predmetom trestnej činnosti, alebo bol získaný podvodom. A koľko majetku bolo rozkradnutého za posledných 20 rokov? Ak už zaviesť alebo zvýšiť dane, tak napríklad daň z luxusu a teda napríklad daň z nehnuteľnosti ktorá je nadpriemerne drahá na lokalitu alebo veľká v pomere k počtu osôb, ktoré ju obývajú. Takto by sa dalo pokračovať do aleluja. Ale samozrejme, vždy je najjednoduchšie ošklbať pracujúcich, hodiť omrvinky sociálne odkázaným a zvyšok previesť na účty sponzorov.
