Čo zmäkčilo Bushovu rétoriku?

  Počas   januárového turné po Blízkom východe bolo badať posun v rétorike americkej administratívy v podporovaní demokratizácie. Kľúčovým slovom prezidenta Busha sa stala spravodlivosť.   Demokraticky zvolený Hamas minulý rok krvavo obsadil Gazu a ropa už dlhšie flirtuje s historickým maximom. Tento týždeň Citigroup a Merill Lynch, po druhej vlne fund raisingu medzi sviatkami, zverejnili prílev 21 miliárd USD v nových investíciách hlavne od štátnych fondov z Blízkeho východu a Ázie. Takticky tak urobili skôr, ako ku koncu týždňa ohlásili nové odpisy kvôli hypotekárnej kríze, ktorá sa už prelieva do lízingu a kreditných kariet a presiahla už sto miliárd dolárov. Viacerí ekonómovia si myslia, že recesií sa USA nevyhne.      Prezidenta Spojených štátov nečaká ľahký rok. Hypotekárna kríza sa ešte prehĺbi a preleje do ďalších oblastí ekonomiky. Veľká trojka z Detroitu bude mať ešte horší rok než ten minulý, lebo ešte chvíľu potrvá, kým ich autá budú zodpovedať súčasným predstavám a peňaženkám potencionálych zákazníkov. Určite sa bude stavať menej domov a zákonite bude menší dopyt po „pickupoch“, ktoré sú pre Detroit podstatné z hľadiska ziskovosti. Irak a Afganistan majú ešte ďaleko od stability a prípadnej samostatnosti a hlcú nemalé výdavky a produkujú veľa zlých správ.   Prezident Bush chce zanechať niečo za sebou a verí, že práve on by mohol stáť pri zrode samostatnej Palestíny. Pri toľkých prioritách a problémoch jeho prodemokratická rétorika slabne. Egyptský aktivista za demokraciu Hisham Kassem v článku WSJ povedal že rok 2005 bol a bude asi najlepším rokom desaťročia, keď po tom, čo sa on a ďalší aktivisti stretli s Condoleezou Riceovou a založili hnutie Kifaya (v preklade „dosť“) verili, že sa niečo pohne s režimom prezidenta Mubaraka. Dnes sú viacerí z aktivistov a novinárov vo väzení a najsilnejšie opozičné hnutie Muslim Brotherhood je stále postavené bez debaty mimo zákon. Prezident Bush na svojom turné hovoril viac o potrebe spravodlivosti, ale vyjadril sa kriticky na bližšie nepomenovanú skupinu štátov, kde sa občianske práva zhoršili. Bolo to asi všade s výnimkou Kuvajtu. Investície do vzdelania a zdravotníctva sa ale zvýšili, vďaka stále väčšiemu prílevu petro-dolárov, a tak nádej na zlepšenie životnej úrovne rastie. Bez politických reforiem táto zmena, ale nebude úplná. Nemusíme filozofovať o nejakých vágnych ideách, stačí ak obyvatelia krajín Blízkeho východu budú mať väčší dosah na verejnú sféru ako doteraz a budú sa môcť viac brániť napríklad pred brutalitou skorumpovanej polície. A rád by som uzemnil „kulturológov“, ktorí si myslia , že moslimovia o demokraciu nestoja. Napríklad prieskum World Values Survey 2005 ukázal, že väčšina obyvateľstva moslimských krajín si myslí, že demokracia je najlepší systém spravovania spoločnosti. Pri viacerých krajinách boli percentá vyššie než u obyvateľov USA. Tu sa Huntington zmýlil. Naše hodnoty nerozdeľuje „Demos“ ale „Eros“ – oveľa menej moslimov je ochotných akceptovať práva, ktoré nám priniesla „sexuálna revolúcia“ a emancipácia žien. Osobne vidím skôr nepriamu koreláciu všeobecne medzi religiozitou a liberalizmom v týchto otázkach. Ale politický a ekonomický liberalizmus a religiozita môžu koexistovať, čo vidíme aj u súčasnej tureckej vládnej strany.   Aj keď z vyššie uvedeného môže byť zrejmé prečo prezident Bush netlačí tak na zmenu politickej klímy na Blízkom východe ako predtým, nájde sa veľa kritikov, ktorí ho obviňujú z pokrytectva. Takáto kritika je z časti oprávnená, ale ak vychádza z Európy tak prehliada to obrovské mahagónové brvno v našom oku. Jeho lesk bolo vidieť aj na minuloročnom summite EÚ – Afrika. EÚ spanikárila z obrovského rastu vplyvu Číny v Afrike a nevedela sa dostatočne jednotne dotknúť popri obchode aj otázky korupcie a ľudských práv ani v týchto „zlyhávajúcich štátoch“ ( veľa z nich ani nemalo príležitosť fungovať). To trápne podanie, nepodanie ruky vyriešila tým, že na večierok nepustila novinárov. Tiež naša „Susedská politika“, ktorá sa snaží o rozvoj a demokratizáciu v širšom susedstve EÚ výmenou za privilegované obchodné podmienky má svoje slabiny. Je príliš naivná vo svojej viere v zmenu politických procesov na Blízkom východe ak všetku svoju pomoc prerozdeľuje cez dané vlády a výlučne pod ich dohľadom. Tí potom rozvíjajú „občiansku spoločnosť“ a podporujú také organizácie aké sa im hodí. Veriť v nejakú zmenu za týchto podmienok si vyžaduje pevné „bruselské nervy“.     Pomoc z prostriedkov európskych daňových poplatníkov by sa určite dala zefektívniť aj bez toho aby to pôsobilo kontroverzne. Na všetko treba čas a treba to robiť postupne. Len možno trocha rýchlejšie než napríklad niektoré procesy integrácie EÚ. Hlavne keď je v hre bezpečnosť našich detí.