Ľudia majú skreslenú predstavu o práci a postupoch polície aj vďaka populárnym seriálom (napr. rôzne CSI). V nich sa hojne využíva technológia a sú oveľa akčnejšie ako mravčia práca skutočných mužov zákona. Pocit nemohúcnosti, strachu a zhnusenia z nedávnych udalostí je prirodzený, ale nesmieme sa mu podvoliť. Presne o to ide podobným páchateľom politicky motivovaného násilia.
Priatelia už len na Facebooku
Dnes som čítal, že v roku 1985 najviac ľudí v jednom prieskume uviedlo, že majú troch blízkych priateľov, ktorým môžu povedať, čo ich trápi. V roku 2004 najviac ľudí uviedlo číslo nula. Až 25 percent ľudí povedalo, že nemajú nikoho tak blízkeho, aby s ním mohli byť dôverní. Iba partnera a deti. Toto bolo ešte pred Facebookom, ale nemyslím si, že by tento trend zvrátil. Možno dal ľuďom len falošný pocit blízkosti a živnú pôdu na šírenie nenávisti. Nedostatok blízkych priateľov prispieva k pocitu nešťastia a frustrácie. Je živnou pôdou pre extrémistov a šarlatánov všetkého druhu, ktorí vám vedia predať jednoduché riešenia vašich problémov. Bojovať proti radikalizácii sa dá len kombináciou dookola opakovaných racionálnych argumentov a vytváraním silných sociálnych a priateľských väzieb. Nestačí len zlepšenie ekonomiky alebo trhu práce. Celkovo sa Slováci podceňujú. Žijeme v pätine najlepších krajín sveta. Rovnaké problémy sú aj v mnohých regiónoch Západu. Nepreháňam. Treba kritizovať, preverovať, ale hlavne dôverovať. Sebe a iným. Aj politikom, úradníkom, sudcom a policajtom. Väčšina si robí svoju prácu svedomito, alebo nie horšie, ako my všetci.
Extrémizmus je komplikovanejší, ako si často pripúšťame
Radikalizácia, či už náboženská alebo politická, je veľmi komplexný proces. Ak si niekto myslí, že je to len o nízkom IQ, chudobe alebo o frustrácii zo súčasnej politickej situácie, tak zjednodušuje. Odporúčam ťažký film Believer s Ryanom Goslingom. Hrá v ňom mladého neonacistu, ktorý šíri svoju nenávisť voči Židom. V jednom momente na podujatí, kde hľadá sponzorov, rozhorčene hovorí o tom, že na nenávisť netreba dôvod. Už slovo „žid" ho poburuje. Už po dvadsiatich minútach filmu zistíme, že on sám vyrastal ako ortodoxný žid a zlomil ho príbeh o Abrahámovi a Izákovi. A odvtedy má veľmi zmiešané pocity zo svojej identity a viery. Samozrejme toto je len film a paradoxná výnimka. Väčšina neonacistov sú obyčajní gangstri, ktorí využívajú „značku" rasizmu na vyvolanie strachu. Baví ich to.
Dnes som bol na diskusií o extrémizme, kde jeden štandardný politik dokázal použiť niekedy aj dva príklady účelnej manipulácie v jednej odpovedi. Pýtal som sa ho, či náhodou populizmus štandardných strán v „rómskej otázke" nie je ešte väčším problémom ako samotní extrémisti. Z jeho úst napríklad zaznel príbeh o starčekovi, ktorý mu povedal, že prežil Osvienčim, ale žiť vedľa neprispôsobivých Rómov je oveľa horšie. Bloger, ktorý volil Kotlebu, zasa uviedol príklad lekára z jeho regiónu, ktorý je žid, ale píše o rómskych otázkach. Ide o falošné zahmlievanie a obranu pred obvineniami z rasizmu. Ľudia totiž zabudli, ako prebiehala nemecká propaganda voči Židom. Zobrazovali ich nie len ako nemravných boháčov, ktorí vycuciavajú ekonomiku. Taktiež hovorili o tom, že sú špinaví, smradľaví, majú mnoho detí a v ich domoch sú šváby. Nezdá sa vám toto trochu povedomé? V jednom dokumente dokázali skĺbiť aj viacero takýchto paradoxných tvrdení. Však slovo ghetto nevymysleli reperi.
Zmena politického rámca
V populistickej a radikálnej rétorike ide v skratke o vytváranie zdania, že obyčajní ľudia sú obeťou nejakej menšiny. A o zovšeobecňovanie, vytváranie mýtov, vymyslených príbehov a konšpirácii. Politici často vravia, že musia urobiť razantné populistické opatrenie voči nejakej skupine ľudí (chudobní, etnické minority, imigranti, matky...), lebo inak to za nich urobia extrémisti alebo zbankrotujeme. Toto je príklad zlyhania elít, ktorý sa dá uchopiť rôzne. Ide doslova o parazitovanie na kontroverzných témach za účelom zviditeľňovania sa. Na presadenie sa nejakej idey treba čas a kritickú masu ľudí, ktorí jej veria a ju šíria. Radikálne myšlienky sa šíria rýchlejšie. Najhoršie ale je, keď známi a vplyvní ľudia šíria jemnejšiu verziu zlej myšlienky. Ide o model aplauzu v divadle (standing ovation model). Ak chcete vyvolať potlesk celého obecenstva v stoji, nie je jedno kde sedíte. Ak ste vzadu máte oveľa menšiu šancu ako známy kritik, ktorý sedí vpredu a väčšina ľudí ho rešpektuje. Preto táto populistická hra nemá nulový súčet. Ten je záporný. Všetci skončia horšie.
Jeden spôsob politického protestu, aký využívajú napríklad rôzni online aktivisti je hacknúť stránku. Alebo ju dočasne „obsadiť" a znefunkčniť cez napr. DDoS útok. Oveľa ničivejší krátkodobý dopad má riadený únik tajných informácii do médií (Assange, Snowden). Problém ale je, že tieto spôsoby sú kontraproduktívne. Lebo dlhodobo iba zvyšujú rozpočet na silové rezorty a živia rôzne mýty, frustráciu a extrémizmus. Zmena sa dá dosiahnuť iba „hacknutím politického naratívu a rámcovania" - teda posunom v rozmýšľaní elít a obyčajných ľudí. A následne konkrétnymi zmenami politík.
Uvediem príklad. Zastávam názor, že na terorizmus a organizovaný zločin by sme sa mali pozerať, ako na dve strany jednej mince. Podobne sa dá vnímať aj politický radikalizmus. Tento názor sa mi podarilo dostať do strategických odporúčaní pre NATO:
"Terrorists use organised criminal structures and methods to finance their activities and criminals use terror to intimidate', said one Slovakian Jammer. 'It is crucial to change the narrative... and treat them as one joint threat'."
Volá sa to po anglicky advocacy, robia to blogeri, akademici, mimovládky, lobisti, podnikatelia a politici. Všetci aktívni občania. Formujú diskusiu a menia pohľad, alebo paradigmu na určitý problém. K zmene „príbehu o našej spoločnosti" môže prispieť každý. Ten, kto číta, rozmýšľa a po nociach píše. Je potrebné viesť kritickú ale kultivovanú diskusiu a prinášať nové, ľudskejšie pohľady.
