Politická ekonómia
Martin Šimečka napísal k dnešnému výročiu silný komentár, kde hovorí, že intelektuáli zlyhali v preberaní zodpovednosti a dali príliš veľkú moc do rúk ekonómom. Napríklad spomína, ako sa spýtal Klausa, čo sa stane, ak nebude fungovať ním navrhovaná kupónová privatizácia. Ten s úsmevom odvetil: „V takom prípade o tom pôjdem prednášať na univerzitu do Kalifornie“. Tento arogantný postoj ekonómov musia intelektuáli aktívne napádať a nebáť sa poraziť ich na vlastnom ihrisku. Nedávna finančná kríza na čas zhodila korunku prestížnym ekonomickým školám a ich absolventom, ale stále pretrváva presvedčenie, že na pochopenie sveta financií treba pomaly nadprirodzené schopnosti a vysokú matematiku.
Bez zbytočného filozofovania treba pomenovať dva najväčšie problémy súčasného kapitalizmu:
Penzijné fondy investujú do hedžových fondov a požičiavajú im akcie a podporujú odmeňovanie manažérov firiem akciami. To spôsobuje prílišnú krehkosť finančného systému, prehlbovanie príjmových nerovností a výpadky daňových príjmov. Toto je najvypuklejší problém finančného sektora.
Najväčšie firmy dlhodobo používajú väčšinu svojich ziskov na spätný nákup akcii za účelom obohatiť manažment krátkodobým zvýšením hodnoty akcii. Toto je vážny problém globálnej ekonomiky.
Na vyriešenie prvého problému „stačí“, aby sa zmenila filozofia investovania 35 najväčších penzijných fondov z 15 krajín. Tieto fondy spolu kontrolujú aktíva za 10 biliónov dolárov (10 000 miliárd) a majú hlavné slovo aj pri riešení druhého problému so spätným nákupom akcií. Najväčšie firmy na svete, ktoré sa udržali v indexe S&P 500 od roku 2003 do 2012 investovali 54% svojich ziskov do spätného nákupu akcií a ďalších 37% do vyplatenia dividend. To znamená, že investovali do inovácii a zvýšenia produkčných kapacít 9% zo zisku. A že vraj podnikatelia radi riskujú a tvoria hodnoty. (Viac napr. v článku HBR Profits Without Prosperity). Len taká perlička: Dvadsaťpäť top hedžových manažérov malo v roku 2010 príjmy štyrikrát väčšie ako príjmy všetkých výkonných riaditeľov firiem v S&P 500 dokopy. Spomínané dve kategórie boháčov by sa dali definovať ako vysokokvalifikovaní zamestnanci. „Tajomstvo“, ktoré vám nepovedia libertariáni, je, že väčšina chudobných ľudí na svete sú defakto podnikatelia. Lebo stabilná práca je celosvetovo skôr cennou výnimkou.
Poetická ekonómia
Asi nie je morálne zarobiť miliardy ročne na neverejných informáciách (insider trading), ako to urobil Steven A. Cohen. Ten len zaplatil veľkú pokutu a premenoval svoj hedžový fond SAC Capital Advisors na Point72 Asset Management. Ale je etické ak tento človek kúpi Picassov obraz La Reve za 155 miliónov dolárov? Nákupy diel žijúcich súčasných umelcov ako Jeff Koons za desiatky miliónov dolárov sa nedajú spoľahlivo vysvetliť ako investícia. Ide o čisté mrhanie peniazmi podľa hesla „lebo môžem“. Filozof Peter Singer to odcudzuje ako neetické správanie, lebo za tie prostriedky sa dali zachrániť mnohé životy a tisíce ľudí vytrhnúť z chudoby. To nás privádza k pojmu poetická ekonómia. Tento termín prvý definoval francúzsky umelec, filmár a zároveň vyštudovaný ekonóm Robert Filliou. Opisuje určitý hravý, kreatívny spôsob a hodnoty, ktoré môžu pomôcť vyrovnať sa s „tyraniou“ prílišnej špecializácie, nezamestnanosti a zlej ekonomickej situácie. Ja termín poetická ekonómia vnímam inak. Nie ako hravý výraz a protiklad politickej ekonómie, ale ako jej pána – to čo politickú ekonómiu a súčasný kapitalizmus drží pokope a deformuje. Viac o tom píšem v článku It’s The Poetical Economy, Stupid! V skratke: iracionálna, ba až surreálna márnivosť. Lenivosť ducha a zatemnenie mysle pudovým nazhromažďovaním. Otázka za bilión dolárov je ako sa s týmto „poetickým pánom“ kapitalizmu vyrovnať a neupadnúť pritom do obskúrneho moralizovania. Kreativita samotná je v tomto prípade zradná, ako vidíme na príklade umelcov ako Jeff Koons a Jay-Z. Aj tí len upevňujú konzum. Zatiaľ som najlepšiu, ale neuspokojivú odpoveď našiel v „efektívnom altruizme“ Petra Singera, ktorý predstavuje kombináciu striedmeho životného štýlu a snahy darovať prebytočný zárobok na záchranu životov, ktorej efektívnosť je matematicky podložená. Ťažkou úlohou je presvedčiť bohatých ľudí, že táto poetika nezištnej a efektívnej pomoci chudobným je lepšia ako poetika výletov do vesmíru a hľadania nesmrteľnosti v umelej inteligencií. Teda ďalšia revolúcia by mala byť ešte nežnejšia. Myšlienkovo stavia Petra Singera a napríklad Evgenyho Morozova proti futuristom ako Ray Kurzweil. Pred troma rokmi som napísal v článku Keď sa opice nudia toto a nič lepšie ma teraz nenapadá:
„Človek dospeje vtedy, keď prestane hltať všadeprítomný vizuálny obsah a namiesto toho sa pokúsi ovládnuť svoj vlastný jazyk, ktorý je síce to jediné, čo ho oddeľuje od opice, ale zároveň ho spútava a zotročuje. Keď sa prestane vyhovárať na sebecké gény, znaky a korporátne značky a prestane dobývať prírodu a vesmír, možno si nájde čas na ponorenie sa do hĺbky vlastného vnútra. Aj keby tam našiel len tmu a neznáme príšery, stále to stojí zato.“
Možno by som dodal, že treba ovládnuť jazyk ekonómov a zobrať im vietor z plachiet. Striedmou poetikou ľudskosti.
