Dlho sa považovala za najlepšiu stratégiu na odvrátenie jadrovej vojny Rapaportova stratégia oko za oko, s ktorou vyhral Axelrodove turnaje v stratégii hier okolo roku 1980 a vyriešil opakovanú väzňovu dilemu. Až neskôr sa prišlo na to, že lepšou stratégiou na odvrátenie jadrového armagedonu by bolo práve „nastaviť druhé líce". Pri uplatňovaní „starozákonnej stratégie" môžu nastať problémy, ako napríklad zlé pochopenie prvého kroku oponenta a následná odveta sa potom môže stať vlastne prvotnou agresiou a eskalovať tak nechcený konflikt. V medzinárodnej politike, kde hraje veľkú úlohu práve správne chápanie nuáns multikultúrnej komunikácie to môže byť dosť častý jav. Rovnako daná stratégia automatickej odvety sa dá ľahko zneužiť iným hráčom, ktorý eskaluje konflikt pomocou false flag operation. Otázkou však je, či sa tento „kresťanský" spôsob dá uplatňovať utilitaristicky a či práve účelné odstránenie tohto „paradoxu lásky k nepriateľom" neoslabuje jeho náboj a soft silu. Človeka musí presiaknuť pokora, keď pochopí, že to, na čo cez nespočetné matematické operácie prišli geniálne mozgy ako Nash, Axelrod a Rappaport vedela už jeho pologramotná babka vďaka svojej ošúchanej biblii. Tu ale surrealizmus nekončí, iba začína. Amerika je tradične plnou studnicou vtipných kazateľov. Jedni sa modlia za Obamovu smrť, druhí podnikajú. Kazateľ, čo bol vyšetrovaný Secret Service za to, že sa modlil za Obamovu smrť vyhlásil, že myslel samozrejme prirodzenú smrť, napríklad taká rakovina by bodla, lebo „veď nikto nechce ďalší Martin Luther King Day". Sviatkov máme totiž veľa a treba aj niekedy pracovať. To nás privádza k zisteniu, že v Amerike sa objavujú vtipné kombinácie povolaní - napríklad drogový díler/kazateľ. Keď hľadáte zdroje o tom ako začať podnikať a založiť svoj si start-up, tak natrafíte aj na kategóriu „duchovných služieb".
Tak sme sa dostali k duchovnému operátorovi s najväčším pokrytím v našich končinách. Vatikán, v snahe priblížiť sa ku generácii Z zahájil masívny sociálny marketing a snaží sa budovať si svoju značku naprieč sociálnymi sieťami. Dnes som čítal, že Vatikán do svojho playlistu na MySpace zakomponoval popri velikánoch klasickej hudby aj Tupacovu skladbu „Changes". Skladba obsahuje napríklad verš: "Cause both black and white are smokin' crack tonight." Otec Giulio Neroni za Vatikán obhajuje svoj výber a tvrdí, že všetky skladby majú za cieľ „dotknúť sa srdca ľudí dobrej vôle". Samozrejme kritizovať Vatikán za tento výber ako za čistý marketingový ťah by bolo detinské. V skladbe Changes Tupac rapuje, že „We ain't ready to see a black President" a práve Obama určite predstavuje silný symbol víťazstva nad rasizmom v Amerike. Táto pesnička sa teda dotýka sŕdc ľudí a aj keď znie pesimisticky, predstavuje nádej na zmenu, ktorá sa pomaly napĺňa. Lenže práve tu sa rozchádza liberálny marketing s realitou. Rasizmus totiž nie sú nejaké abstraktné predsudky v mysliach neuvedomelých ľudí, ale konkrétne opatrenia a zákony. Napríklad za šnupanie koksu vám v Amerike hrozí podmienka, ale za fajčenie cracku idete rovno do basy. Nie je ťažké uhádnuť ktorá minorita užíva crack najviac. Marketingový prezident Obama, ktorý sa vo svojej autobiografii priznal, že zamladi experimentoval s „blow" s týmito rasistickými zákonmi nič neurobil. A čo to má spoločné s Afganistanom? Obama, čerstvý to držiteľ Nobelovej ceny za mier práve rozhodol, že vyšle do Afganistanu ďalších 30 tisíc vojakov a masívnou ofenzívou konečne porazí Taliban. Môže byť ale táto „misia" v Afganistane vôbec úspešná? (Misia je krásne slovo, treba si pozrieť film s rovnomenným názvom.) Keď začínala invázia do Iraku som bol ešte ako gymnazista protestovať na Gottku aj s peknou „cházkou", čo sa tam zišla. Nemal som na to žiadne ideologické dôvody, proste som si nebol istý, či je to najlepšia alternatíva a mal som názor, že lepšie je byť „safe than sorry". Čas ukázal, že stratégia oko za oko bola zbytočne drahá, neefektívna a vyprodukovala kvôli systematickým „incidentom" ako Abu Ghraib ešte viac nepriateľov. Spätne veľa analytikov hovorí, že Bush sa mal radšej venovať viac Afganistanu. Lenže Afganistan je ešte tvrdší oriešok. Čo sme mali robiť? Nastaviť druhé líce ako nejakí slabí humanistickí precitlivení hlupáci? Áno. Totiž nastaviť druhé líce nepredstavuje pokračovanie hry. Ono hru ukončuje a mení pravidlá. Uzatvára cyklus násilia a začína diametrálne odlišnú hru na novom poli. Pritom nejde vôbec o humanizmus. Už pred x rokmi som v českom Reflexe čítal kontroverzný článok o tom, že najlepšou stratégiou ako poraziť teroristov by bolo zlegalizovať drogy. Vtedy som to bral ako provokačný výstrelok, teraz sa s týmto názorom stotožňujem čoraz viac. Takéto opatrenie by bolo diametrálne lacnejšie a prinieslo by po čase aj značné daňové príjmy. Totiž, ak niekto považuje Taliban iba za bigotných dementov s kalašnikovmi, sa hlboko mýli. Celé toto jednostranné nazeranie na teroristov ako na hráčov s čisto politickou agendou je krátkozraké. Štruktúry organizovaného zločinu vždy sledovali mix politických a ekonomických cieľov a z času na čas sa uchyľovali k terorizmu. Teda rozdiel medzi teroristom a mafiánom je čisto teoretický. Dá sa povedať, že teroristi majú viac politickej agendy ako ekonomickej a naopak, ale tieto agendy sa vôbec nevylučujú. Teda ďalších tridsať tisíc vojakov znamená v preklade ohlásenie „veľkej priamej zahraničnej investície". Je to úplne to isté ako keby VW ohlásil, že na Kysuciach postaví obrovský závod. Totiž Taliban získava najviac peňazí prekvapivo nie vďaka predaju ópia a výroby heroínu, ale vďaka zahraničným darom a vypaľovaniu miestnych obchodníkov a medzinárodných organizácii. Legalizácia drog by úplne okresala zisky z pašovania narkotík a viaceré operácie by prestali byť rentabilné. Napríklad Afganistan musí dovážať všetky prekurzory. Keby tam neboli armády „imperialistov", tak by tam určite nechodilo toľko príspevkov zo Saudskej Arábie a SAE. Tie sa do Afganistanu dostávajú cez tradičné neformálne islamské finančné kanály hawala. Teda stratégia oko za oko posilňuje organizovaný zločin a stratégia nastavenia druhého líca ho oslabuje. Organizovaný zločin je totiž ako voda. Stará čínska múdrosť hovorí, že práve táto podmanivá, slabá, formovateľná a beztvará kvapalina je najsilnejšia a najničivejšia. Presiakne všade a všetko postupne rozloží. Hľadá cestu najmenšieho odporu, ale dokáže udrieť ako tsunami. Teda posielať viac vojakov do Afganistanu je ako keby sme s vodným delom bojovali proti povodni.
A cez neformálne finančné kanály sme sa dostali k neformálnej burze. Konkrétne k tej, ktorú prevádzkujú piráti v somálskom meste Haratheere. Tamojší „investori" majú možnosť vložiť svoje úspory až do 72 „námorných spoločností" a burza sa pýši tým, že 15 spoločností bolo zatiaľ úspešných a prinieslo vytúžené zisky. Napríklad jedna rozvedená Somálčanka investovala svoju RPG (bazuku), ktorú dostala od svojho manžela namiesto alimentov. Článok ju opisuje, ako čaká v rade na podiel z výkupného za unesený tanker. Táto netradičná burza dáva úplne nový rozmer slávnemu Brechtovmu výroku: „Čo je vykradnutie banky oproti založeniu novej?" Ten somálsky „can-do spirit" je proste úžasný. Človek normálne zostane na pochybách, či sa má rozviesť. Čo keď tým zvýši ceny ropy na svetových trhoch?
Každopádne aj tu by „nastaviť druhé líce" asi znamenalo niečo iné. Zmenu medzinárodného práva alebo tolerovanie dobrodružných plavieb a nový biznis pre všakovaké cestovky a ich mafiánskych zbohatlíckych klientov. Tu je jedna vtipná reklama, ktorá ukazuje ako by to mohlo vyzerať.
Myslím, že som nevyriešil ani zďaleka to, či utilitaristické poňatie kresťanskej lásky náhodou nezničí náboj tohto paradoxu a potenciál v zmysle soft power a silného emočného gesta. Každopádne „(božia) láska" (benevolence) sa nikdy nedá oddeliť od totožného pojmu v zmysle slobody. Sloboda ju podmieňuje. Iba vďaka láske môžeme byť slobodní a iba vďaka slobode môžeme milovať.
Stále ešte nechápem ako sa mi podarilo spojiť kresťanskú lásku s pirátmi, fetom a hiphopom. A to som triezvy. To sú tie paradoxy....
