Sulíkov návrh môže vyzerať na prvý pohľad nevinne. Tých sedem eur, ktoré dostane strana za každý platný hlas by sa teraz dal priamo občanovi. Problém je v tom, že pre priemerného Slováka predstavuje 7€ značný marginálny (dodatočný) príjem. Pre priemerného Bratislavčana sú to dva drinky alebo pizza navyše. Pre dôchodcu, viacdetné rodiny a študentov je to však iný peniaz. Je možné do istej miery súhlasiť s názorom, že voliť by mali iba tí, ktorí sa podieľajú na financovaní štátu a nie „príživníci". No pravda je taká, že štát najviac okráda práve chudobnejšie vrstvy populácie. Taký robotník cestuje za prácou do Bratislavy na svojej starej Lade a hneď po natankovaní dá skoro polovicu štátu na spotrebnej dani. Je rožky s Bambinom, ale z každej kúpenej škatuľky cigariet dá drvivú väčšinu štátu. Na večer si kúpi lacnú liehovinu a opäť ide drvivá väčšina zaplatených peňazí štátu. Dalo by sa jedine povedať, že svojim životným štýlom zaťažuje viac zdravotné poisťovne ako priemerný občan a zaplatí možno menej. Ale aj práca na stavbe nie je sama o sebe bohvieako zdravá.
Podľa mňa nie je pravda, že väčšina voličov koalície volí kvôli sľubom o navýšení dávok a nejakým peňažným benefitom. Majú radi silného vodcu s dobrým marketingom a podporou amerických „spin doctors". Alebo sa boja o budúcnosť národa, a preto volia mafiána Slotu. Neprekážajú im jeho Bentley a stíhačka ani Ficove hodinky za 20 tisíc eur. Strana je totiž jedno telo, a keď sa má vodca dobre, mám sa aj ja. Sulíkov návrh zvyšuje náklady obetovanej príležitosti o 7€. Ale treba si uvedomiť, že práve dôchodcovia sú veľmi disciplinovaní voliči. Bol som vo volebnej komisii (za SaS) a videl som ako dôchodcovia prichádzali hneď po otvorení volebných miestností. Jeden tam doslova ledva došiel. A to bola miestnosť na druhom poschodí. Niekto mal na diskusiách tu na sme.sk vtipný návrh, že volebné miestnosti by mali byť na siedmom poschodí bez výťahov a problém by bol vyriešený. Problémom sú však mladí voliči, ktorí nejavia záujem o veci verejné a 7€ by to ešte zhoršilo.
Môj návrh je revolučnejší. Nová ľavica po prehre vo sfére ekonomiky spolitizovala doslova každú ostatnú sféru života. Napríklad v Nórsku sa pred pár rokmi prijal radikálny zákon, prikazujúci firmám polovičné zastúpenie žien v správnych radách. Mnohé krajiny sa predbiehajú v liberálnej alebo zelenej agende. Okľukou sa dostáva pod paľbu aj ekonomika, napríklad návrhmi na globálnu uhlíkovú daň alebo globálnu daň na odmeny bankárov. Niektorí ľavičiari stále nestratili víziu politizácie ekonómie. No ja si myslím, že skutočne revolučné riešenie je ekonomizácia politiky.
Ide zatiaľ iba o moju hrubú predstavu. Politici u nás sa sťažujú, že sú najslabšie platení v EÚ, teraz by mali možnosť si teoreticky privyrobiť. Podľa mňa by mali dostávať priemernú mzdu asi šesť rokov (aj dva roky po skončení volebného obdobia) a zvyšok mzdy by bol variabilný a závislel od výkonu. Bol by naviazaný na rôzne indexy podľa jednotlivých rezortov. Platy na ministerstve financií by záviseli od vývoja HDP a iných ukazovateľov ako HDI (očistených od mŕtvej váhy a globálnych vplyvov a dali by sa porovnávať napr. oproti priemeru V4, EÚ...). Platy na ministerstve hospodárstva by záviseli od exportnej výkonnosti, na ministerstve školstva od medzinárodných testov vzdelanosti a na ministerstve sociálnych vecí a rodiny od zamestnanosti a pod. Ministerstvo zahraničných vecí by bolo hodnotené stavom bilaterálnych a multilaterálnych vzťahov...Premiér by mal plat určovaný nejakým metaindexom. Tieto odmeny by začali dostávať až dva roky po nástupe do funkcie a dostávali by ich aj dva roky po odchode z funkcie, aby nedostali to, na čom má zásluhy predošlá vláda. Toto samotné nie je bohvie čo. V súčasnosti sa na čelo štátu dostávajú ľudia bez chrbtovej kosti a ministri sa menia ako „špinavé prádlo" len aby zakrývali nekalé kšefty. Ozajstná zmena by prišla s finančnou zodpovednosťou za riadenie štátu. Trest smrti je zakázaný a vyživovať niekoho v base dlhé roky je zbytočné, aj keď je to pekná predstava. Väčšinou aj politici sú len také väčšie biele kone a peniaze končia u niekoho iného. Ak by boli politici finančne zodpovední za straty, ktoré spôsobili a spôsobia svojimi zlými rozhodnutiami, vyzeralo by to tu inak. Napríklad novinári odhalia emisný škandál, kde Slovensko preukázateľne prišlo povedzme o 75 miliónov eur. Zodpovednosť by za to niesli percentuálne ľudia, čo to pripravili, odsúhlasili a kontrolovali. Teda by to museli doslova doplatiť zo svojho. Možno by vznikol trh pre špeciálne poistenie zavinenia škody pre politikov, ale toto by bolo poriadne drahé a poisťovňa by vyžadovala počiatočný audit a pravidelné audity počas výkonu funkcie. Podobne by prichádzajúci politik automaticky pred nástupom požadoval audit a due diligence na svojom ministerstve. Samozrejme, že ani toto by nefungovalo ideálne. Ešte tu chýba motivácia prokuratúry a polície. Totiž ani deľba moci nie je ideálna. Každý každého „akože" kontroluje, ale nikto to veľmi nepreháňa. Všetci sú závislí jeden od druhého. Prokuratúra a polícia by mala podobnú motiváciu ako v súčasnosti v Amerike pod zákonom RICO. Inak mimochodom podľa tohto zákona a podľa Foreign Corrupt Practices Act by sa dala stíhať aj naša slávna Interblue Group. V Amerike to občas preháňajú, napríklad stal sa prípad, keď našli na jachte ohorok z jointu a zabavili jachtu ako prostriedok, ktorým bol spáchaný zločin. Tú potom môže oblastné riaditeľstvo polície predať a utŕžené peniaze mu zostávajú a časť ide na odmeny policajtom. U nás keď idú policajti po nejakom veľkom podvode (napr. Veriteľ), tak im zoberú prípad. Takto, ak by chytili páchateľov a zaistili ich majetok a vrátili ukradnuté prostriedky, tak by dostali percento z tejto sumy ako odmenu. V Amerike sa stáva, že polícia v nejakom zaspatom mestečku má protidrogovú jednotku tak vyzbrojenú a vycvičenú, že by zvládli aj bandu teroristov. Presne vďaka zákonu RICO. Dnes sa dá sledovať každý pohyb, komunikácia a transakcie podozrivého, len nikto sa za ten svoj mizerný plat nechce popasovať s veľkými rybami. Samozrejme, že aj americké riešenie má svoje nedostatky. Polícia ide napríklad často po dílerovi s najväčším majetkom, ktorý ale nemusí byť rozhodujúci hráč.
Je krásne snívať. Máme dvadsať rokov od revolúcie, kde naši rodičia štrngali kľúčmi. Potom prišli privatizácie a veľké percento ekonomiky a politického života stále ovláda nomenklatúra a príslušníci bezpečnostných zložiek. Ako to niekde napísal Lukáš Krivošík, dá sa ešte voliť nohami a odísť do zahraničia. Práve objavenie „novej hranice" (Next Frontier) v podobe osídľovania Ameriky prenasledovanými puritánmi, hugenotmi a kvakermi, znamenalo viac slobody pre celý svet. Dnes veľa naivných ľudí verí, že nové technológie znamenajú takúto Next Frontier. Ale aj slobodný internet je stále viac a viac ovládaný štátmi, vždy v záujme niečoho „šľachetného" ako ochrana detí a mládeže alebo duševného vlastníctva.
Ešte je tu jedna radikálna možnosť, ak by nič z hore uvedeného nefungovalo. Asi dosť ľudí naštvem, ale však čo, keď už máme tú slobodu prejavu. Je tu ešte možnosť secesie. Nebolo by nám dobre, keby bola Bratislava slobodné Wilsonovo mesto? Žiadny Slota, žiadny Csáky, žiadne doplácanie na povaľačov a riešenie blbostí ako jazykový zákon. Mohli by sme sa sústrediť na vyčistenie vlastného dvora a klepnúť po prstom všakovakým developerom a iným mafiánom.
A potom som sa zobudil...
