V súčasnosti ide o systémové zlyhanie spoločnosti ako takej. V spoločnosti sú sily a proti-sily, ktoré na seba pôsobia. Optimálne by malo dôjsť k rovnováhe a k ich vyvažovaniu. Čím sa však jedna strana viac odkláňa od kritického myslenia, vrátane vedeckých poznatkov, a smeruje k demagógii, tým viac to robí aj druhá strana. Konflikt sa len stupňuje. Namiesto odbornej argumentácie a hľadaní riešení, dochádza k rétorickým cvičeniam a pretekom v úrovni demagógie alebo marketingových stratégii. Výsledkom je aj stav našich lesov v chránených územiach a ich okolí. Za stav našich lesov okrem dopadov klimatických mien, môže aj systémové zlyhanie spoločnosti ako celku, pri správe a starostlivosti sa o lesy. Odklon od vedecký podložených argumentov k demagógii, či už jednej alebo druhej strany, k hľadaniu riešenia problému isto nepomáha.
Keďže sa nedá jednoznačne povedať kto je kto, budem radšej hovoriť od 2 silách. Prvú silu môžem označiť ako „ťažbári“. Prejavuje sa snahou vyťažiť z lesa čo najviac peňazí v krátkom čase. Túto silu nemôžeme označiť ako lesníci, lebo lesníci viac menej plnia spoločenskú objednávku. Vedenie štátnych lesníckych organizácií a zákony určujú politici, a tých volia voliči. Chcú voliči ochranu prírody, alebo maximálny zisk z lesov ? Niektoré nešťastné vyjadrenia časti lesníkov, však oddelene politiky a lesníckej odbornosti znejasňujú. Prejavom tejto sily je snaha o maximálnu ťažbu dreva, snaha o ťažbu dreva v prírodných rezerváciách pod akoukoľvek zámienkou, ale aj vytváranie systému, kde sa lesníci nedokážu starať o les (zväčšovanie lesníckych úsekov .... ) , tým nestíhajú vyhľadať a včas spracovať stromy v ktorých je lykožrút, a tým umožňujú ďalšie poškodzovanie lesa lykožrútom, teda ďalší nárast kalamitnej ťažby v hospodárskych lesoch, a tým ďalší krátkodobý zisk. Extrémnym prejavom tejto sily je neúcta k pralesom a snaha o ich vyťaženie, zvlášť keď ešte nie sú chránené (kauza Ramža – predchodca kauzy východ Nízkych Tatier). Zástancovia tejto sily sa obyčajne neorientujú v biologických a ekologických zákonitostiach lesa, a ani v odbornej terminológii. Napríklad namiesto toho aby používali odborný názov „lykožrút smrekový (Ips typographus)“, používajú názov iného druhu „podkôrnik smrekový“ (kauza Zadná Poľana). Často používajú demagógiu bez toho, aby si naštudovali odbornú problematiku, alebo by s ňou mali lesnícku prax. Najextrémnejší predstavitelia tejto sily nemusia mať ani lesnícke vzdelanie. Demonštráciou víťazstva tejto sily je tragický osud východu Nízkych Tatier.
Pôsobenie prvej sily, a hlavne jej brutalita na východe Nízkych Tatier, zákonite spôsobilo reakciu, vznik proti-sily, ktorá by sa dala označiť ako „ochranári“ .Táto sila sa dnes prejavuje presadzovaním bez-zásahovosti, ako všeobecné najlepšieho riešenia pre naše lesy. V praxi blokuje všetky ťažobné ale aj lesnícke aktivity, a v súčasnosti už aj lesnícky výskum v lesoch na ktorý má dosah. Zástancovia tohto smeru sú často oboznámení s problematikou ekológie lesa a sú často akademicky vzdelaný. Obyčajne majú kvalitne vedecké argumenty a kvalitnú akademickú podporu, ktoré sa len ťažko dajú vedecky prekonať druhej strane. Čo obyčajne spôsobí, že sa druhá strana vzdá a prejde k demagógii. Demonštráciou víťazstva tejto sily je Tichá a Kôprová dolina.
Tieto dve sily proti sebe pôsobia. Viac menej celá spoločnosť vidí zlý stav našich lesov, hlavne tých, kde sa ťaží . Žiaľ hlavne osud východu Nízkych Tatier významne znížil dôveryhodnosť lesníkov v očiach verejnosti. Zvlášť v porovnaní s Tichou a Kôprovou dolinou. „Ochranári“ vidia riešenie v zastavení hlavne tažbárskych aktivít v lesoch. To presadzujú všade, kde sa to dá, teda nie len v prírodných rezerváciách. V smrečinách sú výsledkom, skôr či neskôr, suché lesy v bez-zásahových oblastiach.
Lykožrút môže migrovať do okolia bez-zásahových oblasti minimálne do vzdialenosti 500 m a tam napádať stromy. Takže okolo takýchto bez-zásahových zón máme vyrúbané holiny. „Ochranári“ vinia za tieto holiny lesníkov. Nie to však pravda. O migrácii lykožrúta z bez-zásahových oblastí je napísaných viac vedeckých a odborných publikácií. Ignorovanie tohto faktu nesvedčí o odbornosti kritikov lesníkov. Skôr to možno označiť za demagógiu. Prvotnou príčinou týchto holín je migrácia lykožrúta z bez-zasahových oblastí. Lesníci vzniku týchto holín nemajú ako zabrániť. Toho sa týka aj medializovaný prípad „Tichá dolina a Podbanské „ a lokality „Žerucha“, v ktorej bol použitý výsek územia bez ukázania širších súvislostí.
Druhým problémom je novodobé odumieranie smrečín, ktoré súvisí hlavne s klimatickými zmenami a historickým pestovaním smreka. Pestovanie smrekov bolo spoločenskou objednávkou v minulosti. Dnes smrečiny v nižších polohách odumierajú. Nie je možné ich odumieranie zastaviť. To je aj ďalší medializovaný prípad lesov v okolí Hranovnice a Vernára. Dnes tam už lesníci sadia zmiešané lesy. Ani v tomto prípade nie je kritika postupu lesníkov „fair play“.
Aktivity „ochranárov“ majú zákonite, zo zhoršujúcim sa stavom lesov, čoraz väčšiu spoločenskú podporu. Zo získaným vplyvom však rastie oslepenie mocou a riziko opustenia vedeckých argumentov a prikláňanie sa k demagógii. To sa už v minulosti vypomstilo „tažbárom“. Blokovanie lesníckeho výskumu v chránených územiach nie je cesta podporujúca objektivitu. Extrémnejšie prúdy „ochranárov“ na Slovensku blokujú cez pripomienkovanie výskum lesných ekosystémov v chránených územiach. Častokrát si myslia že výskum sa robí len s fotoaparátom alebo prechádzkou v lese. To tiež nesvedčí o snahe o vedeckú objektivitu.
Blokovanie akejkoľvek ťažby dreva nie je systémové riešenie. Správne vykonaná ťažba v lesoch (mimo prírodných rezervácií) dokáže zastaviť ďalšie šírenie lykožrúta a výrazne znížiť veľkosť tak kritizovaných holín. Blokovanie ťažby obštrukciami, a tým bránenie opatreniam ochrany lesa, veľkosť holín zvyšuje. Systémové riešenie je nastaviť systém tak, aby uprednostňoval včasnú ťažbu a asanáciu stromov, v ktorých je lykožrút (a tým zabraňoval jeho šíreniu) a naopak pokutoval ťažbu stromov z ktorých už lykožrút vyletel.
O les sa dá starať aj prírode blízko, bez holorubov. Ak lesníci vyťažia niekoľko zdravých dospelých stromov, môže isť aj o postupnú obnovu lesa, ktorá trvá niekoľko desaťročí. Teda nijaký holorub a klčovanie.
Kampaň „My sme les“ poukázala na závažný spoločensky problém. Je to naozaj zlý stav lesov na Slovensku. Riešenie vidím v zmene spoločenskej objednávky pre lesníkov a vytvorenie takého spoločenko-ekonomicky-právneho systému, ktorý umožní skutočnú ochranu (bezzásahovosť) prírodných rezervácii a zbytkov pralesov, maximálne použitie prírode blízkeho obhospodarovania lesa a skutočnú (nie formálnu) ochranu lesov pred lykožrútom (napr. menšie lesnícke úseky). Pri hľadaní riešení je treba použiť kritické myslenie a aktuálne vedecké poznatky. Dôležité je rozlišovať medzi odborníkmi a pseudo-odborníkmi. Keď je kalamita, zrazu sa vyroja stovky expertov na „podkôrnika“. Ak niekto skúma celý život klokany a má o tom vedecké práce, asi ho bude ťažko možno považovať za odborníka na lykožrúta smrekového (Ips typographus). Prípadne, ak niekto chodí po lese, a robí si pri tom len pekné fotky, asi bude ťažko vedieť niečo o chemických vlastnostiach pôdy, alebo o tom, ako funguje transpirácia smreku vystaveného stresu. V realite však môžu mať skutočné skúsenosti s ochranou lesa a s lykožrútom len praktickí lesníci. Dlhodobý výskum v tejto oblasti robí limitované množstvo odborníkov (čo je možné overiť v medzinárodných databázach) . V každom prípade, sú to však lesníci, ktorí sa dokážu profesionálne starať o les. Mnohé útoky proti lesníkom jednoducho nemožno označiť ako „fair play“.
PS: Pustil som sa rovno do oboch strán konfliktu naraz. Asi budem extrémne radikálny stred.
