Na Slovensku sa robili klasické lesnícke zásahy, v susednom Poľsku bola veľká bez-zásahová oblasť. V tej dobe ešte v Tatrách neoperovali mimovládne organizácie. Štátna ochrana prírody vtedy nebola funkčná. Všetko bolo viac-menej na lesníckej prevádzke a výskumnej stanici. Problém lykožrúta ešte nebol spolitizovaný, snažili sme sa to riešiť odbornou argumentáciou.
Stretli sme sa chate Burdel, hlboko v horách. Okrem mňa, tam boli dvaja zástupcovia lesníckej prevádzky a kolega z lesníckeho výskumáku. Na základe otvorenej odbornej diskusie sme tam vytvorili plán pre ďalší postup v oblasti Javoriny. Stromy napadnuté lykožrútom, v najvzácnejších oblastiach, ostali bez zásahu. V menej vzácnych miestach boli stromy spílené, odkôrnené, ale ostali na mieste. Na časti územia sa ťažili aktívne chrobačiare. Všade sme postavili bariéry feromonových lapačov. Opatrenia zabrali. Premnoženie sa utlmilo. Mnohí hovoria, že preto, lebo začalo viac pršať. Pokles populácie na slovenskej strane bol výrazne väčší ako v bezsahovej oblasti v Poľsku. Možno sme však ten dážď naozaj privolali :) (Aspoň podľa procesovo orientovanej psychológie.).
Keď sa na to obdobie dívam spätne, vidím že sme v Tatrách prvý krát použili ekologické lesníctvo. Je to trend, ktorý sa začal objavovať v nových prácach zo Severnej Ameriky v druhej polovici prvého desaťročia v tomto storočí. Takže sme predbehli Ameriku asi o 10 rokov.
Dnes je situácia úplne iná. Problém sa spolitizoval a tým aj z-extrémizoval. O probléme rozhodujú a v médiách sa o ňom vyjadrujú ľudia, ktorý častoktát vôbec nevedia o čo ide a do funkcii neboli dosadený na základe odbornosti, ale na základe politických kritérií. Častokrát majú tunelové, úzke vnímanie problému (redukcionalizmus), a nevidia súvislosti. Lykožrút je využívaný v boji o moc. Používa sa propaganda. Počet "odborníkov" na lykožrúta rastie geometrickým radom. Ľudia, ktorí hladajú stredné cesty a odborné riešenia, sú odsúvaný na okraj alebo prepúšťaný z práce. Extrémisti sa dostávajú k moci. Robia sa politické, a nie odborné rozhodnutia. Výsledkom je, že máme buď suché lesy v rezerváciách, alebo rozsiahle vyrúbané a miestami až vyklčované holiny. Extrémne založení ľudia presadzujú extrémne riešenia. Hovorí sa o aktívnom a pasívnom managemnte chránených území. Použivajú sa extrémne riešenia, ktoré problém len dalej zhoršujú. Aj ochranári aj lesníci už asi zabudli, že existuje diferencovaný aktívny management, ktorý sa úspešne použil v Tatranskej Javorine. Keby sa podobné princípy použili aj po roku 2004, mohlo by dnes Slovensko vyzerať úplne inak.
