Koncepcia klasického národného parku
Klasický národný park podľa kritérií IUCN musí obsahovať bezzásahovú zónu na zodpovedajúcej výmere. V prípade národných parkov s menšou výmerov, by mala predstavovať bezzásahová zóna 75% výmery. Väčšie národné parky, ako napríklad TANAP, sa posudzujú individuálne. V takýchto prípadoch by výmera bezzásahovej zóny mala byť aspoň 50% celkovej výmery. V bezzásahovej zóne sú vylúčené zásahy, ktoré narušujú prírodné procesy, vrátane výstavby, akýchkoľvek lesníckych zásahov a poľovníctva. Bezzasahová zóna je obyčajné prístupná pre turistov.
V okolí bezzásahovej zóny je nárazníková zóna, ktorej účelom je tlmiť vplyvy oblasti, ktorá sa hospodársky využíva na bezzásahovú zónu, a naopak. V nárazníkovej zóne je nutné intenzívne lesnícky zasahovať. Súčasťou národných parkov sú aj hospodarské zóny so zástavbou a s intenzívnym využívaním lesa. Na území klasických národných parkov je vylúčené akékoľvek používanie pesticídov.
Koncepcia vychádza z vedecky a skutočnosťou overeného názoru, že ide o dynamický vyvíjajúci sa ekosystém s prirodzenou schopnosťou autoregulácie. Lesy sa milióny rokov vyvíjali a existovali bez lesníckych zásahov. Dokázali sa adaptovať na zmeny klímy a chemizmu atmosféry. Čím je les viac vzdialený od svojho prirodzeného stavu (aj lesníckymi zásahmi) tým sa v ňom vyskytuje viac disturbancií (kalamít). Úlohou kalamít je vrátiť les do prirodzenej dynamickej rovnováhy.
Koncepcia klasického národného parku je pôvodnou koncepciou zakladateľov TANAPu. Správnosť tejto koncepcie je všeobecne akceptovaná širším spektrom odborníkov zaoberajúcimi sa ochranou prírody a multidisciplinárnym výskumom lesných ekosystémov, vrátane progresívne orientovaných lesníkov na Slovensku, v Európe a aj v iných štátoch. Tato koncepcia je tradičná pre Slovensko a Európu. Ideu bezzásahovosti v prírodných rezerváciách presadzoval aj popredný lesnícky odborník profesor Korpeľ. Koncepciu klasického národného parku zohľadňuje návrh zonácie TANAPu vypracovaný Správou Tatranského národného parku
Koncepcia zeleného lesa bez mŕtvych stromov
Táto koncepcia je presadzovaná zástancami intenzívneho hospodárenia na území a časťou lesníckej verejnosti, ktorá neakceptuje vývojovú samostatnosť lesných ekosystémov. V Tatranskom národnom parku sa do roku 2003 nepodarilo presadiť skutočnú bezzásahovú zónu. Správa Tatranského národného parku v roku 2003 začala uplatňovať koncepciu klasického národného parku s bezzásahovou zónou. Tento prístup však naráža na silný odpor Štátnych lesov TANAPu. Koncepciu presadzovanú touto skupinou možno označiť ako koncepciu „zeleného lesa bez mŕtvych stromov“.
Táto koncepcia vychádza z názoru, že lesníci musia usmerňovať prírodné procesy. Koreň (2005) uvádza, že lesné ekosystémy nie sú schopné prispôsobiť sa rýchle pôsobiacim ekologickým zmenám a spochybňuje ich autoregulačnú schopnosť. Ako jediné riešenie vidí v lesníckych (ťažbových) zásahov na celom území národného parku s výnimkou strmých balvanitých, alebo zamokrených svahov. V prípade, keby lesníci prestali zasahovať, les zanikne, alebo dlhodobo, alebo trvalo prestane plniť svoje ekologické funkcie.
Zástancovia tohto prístupu pokladajú ťažbu dreva a jeho odvoz z porastov za viac-menej ekologicky neškodné alebo prospešné. Je dosť dôležité upozorniť, že zástancovia tejto koncepcie sú prevažne priamo alebo nepriamo závislí na ťažbe dreva alebo na štátnych dotáciách v rámci rezortu pôdohospodárstva. Po vedeckej strake sú zástancovia tejto koncepcie viac-menej orientovaný regionálne a pracujú hlavne v odbore lesníckych vied. Častokrát neakceptujú poznatky alebo názory odborníkov z iných vedeckých oblastí. Podľa ich názoru, lesu rozumejú len ľudia s lesníckym vzdelaním. Táto koncepcia v podstate neakceptuje ponechanie nijakého lesa na samovývoj. V prípade, že zástancovia tejto koncepcie súhlasia s ponechaním určitého územia na samovývoj, po poškodení porastov vetrom alebo hmyzom, presadzujú zásahy aj v pôvodne bezzásahovom území. Výnimky pripúšťajú len v ťažbovo neprístupnom území.
Štátne lesy TANAPu navrhli zonáciu TANAPu podľa tejto koncepcie. Ich návrh v podstate nepočíta s ponechaním lesa v navrhovanej jadrovej zóne národného parku.
Dopady koncepcie koncepcie „zeleného lesa bez mŕtvych stromov“
Po približne 50 ročnom uplatňovaní tejto koncepcie môžeme vidieť jej dopady na lesy v národnom parku.
1) Fragmentácia ekosystémov
Pri vyhlasovaní chránených území zástancovia tejto koncepcie obyčajne pristúpia na vyhlásenie bezzásahových území. Po výskyte kalamity však spravidla presadzujú jej spracovanie, ktoré spočíva hlavne v ťažbe alebo asanácií kalamitného dreva.
Vývoj lesa prebieha v 3 štádiách. Sú to štádia dorastania, optima a rozpadu. Štruktúra prírodného lesa v štádiu optima je podobná štruktúre dospelej rovnovekej smrekovej monokultúry. Po štádiu optima zákonite prichádza štádium rozpadu. Pre štádium rozpadu je typické odumieranie stromov účinkom vetra a podkôrneho hmyzu, a samozrejme aj vznik kalamít.
To znamená, že ak ponecháme les na samovývoj, skôr alebo neskôr sa v ňom zákonite vyskytnú kalamity. V prípade uplatňovania koncepcie „zeleného lesa bez mŕtvych stromov“ to znamená, že tam budeme lesnícky zasahovať. V Tatranskom národnom parku sa takto postupne ukrajovalo a ukrajuje z pôvodne bezzásahového územia (prírodných rezervácií). Aj keď boli územia deklarované ako bezzásahové prírodné rezervácie, po vzniku kalamity boli zvolané komisie, ktoré spravidla povolili ťažbu kalamitného dreva. Pri pokračovaní v uplatňovanií tejto koncepcie by došlo k postupnej likvidácií všetkých bezzásahových území a prírodných rezervácií v Tatranskom národnom parku ťažbou dreva.
Mnohý užšie zameraný lesnícky odborníci sa na les dívajú staticky a neuvažujú s jeho cyklickou dynamikou. Zastávajú názor, že v prírodných rezerváciách alebo v jadrovej zóne národného parku má mať les výškovo a hrúbkovo diferencovanú štruktúru. Korpeľ (1989) však ukazuje, že prírodný les má viacero rôznych vývojových štádií, minimálne 2 štádiá prírodného lesa nezodpovedajú predstavám staticky uvažujúcich lesníkov o prírodnom lese.
So statickým uvažovaním časti lesníkov súvisí aj predstava o tom, že lesníckymi zásahmi vytvoria štruktúru lesa blízku prírodnému lesu, takýto les potom pripravia pre jadrovú zónu národného parku a takýto les potom nebudú postihovať kalamity. Navrhujú umožniť v časti budúcej jadrovej zóny lesnícke zásahy s tým, že keď bude les pripravený, vyhlásia tam bezzásahovosť. Les sa vyvíja dynamicky, navyše v nárazníkovej zóne je les viac vystavený pôsobeniu vetra a podkôrneho hmyzu. Práve v takýchto porastoch je zvýšená pravdepodobnosť vzniku kalamít. Je málo pravdepodobné, že by niekedy lesníci mohli takýto les predať do jadrovej zóny.
Dôležité je upozorniť, že fragmetácia ekosytémov je všeobecne známy negatívny jav. Fragmentácia ma negatívny vplyv na habitáty viacerých vzácnych a chránených živočšichov a rastlín. Fragmentované ekosytémy sú viac zraniteľné voči vonkajším faktorom. Ochrana lesa v takýchto ekosystémoch je takisto veľmi problematická.
2) Zhoršovanie zdravotného stavu lesov synergickým účinkom ťažby dreva a imisií
V Tatranskom národnom parku sa intenzívne ťaží kalamitné drevo. Intenzita odumierania lesa a objem kalamitného dreva neustále stúpa. Užšie lesnícky zameraný odborníci tvrdia, že hlavnou príčinou je pôsobenie imisií a klimatické zmeny. Práve snahou o zastavenie odumieranie lesa zdôvodňujú potrebu čoraz väčšej ťažby kalamitného dreva aj v prísnych rezerváciách . Les však funguje ako detritný systém, založený na kolobehu odumretého rastlinného (drevného) materiálu, jeho odumretí, premene a transferu do pôdy a vody. Mŕtve a popadané drevo má v produkcii lesného ekosystému obrovský význam. Okrem uvoľňovania živín, mŕtve a rozkladajúce sa drevo zadržiava tiež vodu. Na dotyku so zemou, vytvára priaznivejšiu mikroklímu (čo má význam najmä v suchých obdobiach roka) a toto všetko vytvára vhodné podmienky pre tamojších rozkladačov (baktérie a huby) a detritovorov (živočíšnych konzumentov mŕtvej hmoty). V lesnej pôde mierneho pásma môže žiť veľké množstvo baktérií, húb a okolo tisíc živočíšnych druhov na meter štvorcový, pričom kvantitatívne zastúpenie niektorých skupín môže byť veľmi vysoké. Odstránením drevnej hmoty dôjde nielen k rapídnej strate organických látok existenčne dôležitých pre život týchto skupín organizmov. Pri manipulácii s ňou a vyťahovaní z plôch, dôjde k narušeniu štruktúry a porozity pôdy a tým aj k zničeniu vrstvy, kde tieto detritofágy. Ťažba dreva môže viesť k postupnej degradácií lesných pôd. Tento vplyv je výraznejší na extrémnejších stanoviskách. Negatívny vplyv je výrazne zväčšovaný účinkom imisií.
3) Zhoršovanie zdravotného stavu lesov účinkom nevhodného obhospodarovania lesa
V lesných porastov v nižších polohách Tatier je pravdepodobne prirodzené vysoké zastúpenie smreka. Práve tieto porasty boli intenzívne postihnuté kalamitou v novembri 2004. Je však dôležité upozorniť na fakt, že tieto porasty intenzívne odumierali, boli intenzívne postihnuté hubovými ochoreniami a bol v nich premnožený podkôrny hmyz.
Na základe doterajších poznatkov je možné predpokladať, že sa smrek v podhoriach Tatier udržal práve vďaka periodickému poškodzovaniu porastov vetrom a kalamitami podkôrneho hmyzu. Tým, že sa lesy vyvíjali vo veľkom vývojovom cykle. Práve veľký cyklus umožnil striedanie porastov smreka a porastov pionierskych drevín, ktoré regenerovali pôdu po raste smrečín. Viacgeneračné pestovanie smreka v nižších polohách zákonite vedie k vyčerpaniu pôdy. Pri klasickom lesnom hospodárstve sa pionierske dreviny z lesa intenzívne odstraňujú. Je možné predpokladať, že tým, že sa umelo obmedzil rast pionierskych drevín, dochádzalo k hromadnému odumieraniu smrečín v podhorí Tatier.
V súvislosti s uvedenou problematikou, Koreň (2005) tvrdí, že vzhľadom k tomu, že dná Tichej a Kôprovej doliny periodicky poškodzuje vietor, a les sa zákonite nedostáva do štádia klimaxu, v tejto oblasti nemôže byť bezzásahová zóna. Toto tvrdenie je v rozpore s úrovňou poznania v obore ekológie lesa a aj s klasickými prácami lesníkov, ktorý skúmali pralesy. Les sa môže prirodzené vyvíjať vo veľkom vývojom cykle. Známe sú príklady zo severských lesov, kde sú lesy častokrát postihované požiarmi a rôznymi vetrovými a hmyzovými kalamitami. Tieto lesy sú súčasťami prírodných rezervácií a národných parkov.
4) Intoxikácia ekosystémov používaním pesticídov
Účinkom uvedených procesov sa stupňuje intenzita odumierania lesa a ohrozenosť porastov podkôrnym hmyzom. So stupňujúcou intenzitou odumierania začali lesníci používať čoraz extrémnejšie metódy boja z podkôrnym hmyzom. Najprv sa kmene napadnuté podkôrnym hmyzom mechanicky lúpali neskôr sa pozemne asanovali postrekmi insekticídmi. V roku 2003 sa už letecky postrekovali insekticídmi celé porasty. Pozemná aplikácia insekticídov môže byť účinná proti podkôrnemu hmyzu. V ostatných národných parkoch a často aj vo všetkých lesoch v okolitých krajinách sú takéto postupy zakázané. Účinnosť leteckého postreku na podkôrny hmyz, ktorý je skrytý pod kôrou je sporná. Dochádza k úhynu ostatných živočíchov a k chemickej kontaminácii územia s nepredvídateľnými následkami.
Použitím pesticídov dochádza k narušeniu života v pôde a tým k ďalšiemu zvýšeniu intenzity odumierania lesa.
5) Sekundárne zhoršovanie zdravotného stavu lesa a stupňovanie intenzity odumierania lesa
Synergickým účinkom fragmentácie lesných ekosystémov, ťažby dreva, nevhodných lesohopodárskych opatrení, intoxikácie ekosystémov pesticídmi, imisií a klimatických zmien dochádza k ďalšiemu nárastu intenzity odumierania lesa.
Vetrom vyvrátené, zlomené a inak oslabené stromy sú prirodzenou potravou pre podkôrny hmyz. Zásahmi proti lykožrútom a spracovaním kalamity stromov sa odďaľuje prirodzené odumieranie a následná prirodzená obnova lesa. Každý strom musí raz odumrieť. Buď ho vyťaží lesník alebo ho v prípade smreka napadne podkôrny hmyz, či vyvráti vietor. V prípade, že by sa proti podkôrnemu hmyzu nezasahovalo, dochádzalo by postupne k prirodzenej obnove porastov na vývratiskách a v lokálnych ohniskách premnoženia podkôrneho hmyzu. Namiesto toho máme v Tatrách pomaly odumierajúce lesy. Keď zabraňujeme podkôrnemu hmyzu plniť jeho prirodzenú funkciu v lese, postupne narastá zásoba starých a oslabených stromov - vhodnej potravy pre podkôrny hmyz. To znamená, že odďaľovanie vzniku kalamity dnes, znamená väčšiu kalamitu v budúcnosti.
Je to podobné problematike požiarov v severských lesoch. Keď sa v lesoch zasahuje proti požiarom, stúpa zásoba paliva pre požiar. Čím sa požiar viac odďaľuje, tým bude jeho veľkosť a intenzita väčšia. Ako preventívne opatrenie sa používajú časté malé požiare, pri ktorých sa spáli taká zásoba paliva, aby pri požiari nedošlo k poškodeniu zdravých stromov.
Výsledkom nevhodných lesníckych opatrení a následných kalamít je obraz lesa ktorý pripomína extenzívne holorubné hospodárstvo. V Tatrách sa síce holoruby nepoužívajú úmyselne, ale nevhodne používané lesohospodárske zásahy zákonite vedú k velkoplošnému odumieraniu lesa a velkoplošným kalamitám. Spracovanie kalammít je v mnohom podobné holorubnej ťažbe. Výsledné veľkoplošné holiny sú indentické.
Dopady koncepcie klasického národného parku
Správa Tatranského národného parku sa snaží od roku 2003 uplatňovať koncepciu klasického národného parku. Ani táto koncepcia nie je bez rizík
1) Kalamity podkôrneho hmyzu
Po ponechaní jadrovej zóny (prírodnej rezervácie) bez zásahu často dochádza ku kalamitám podkôrneho hmyzu. Kalamity sú prirodzenou súčasťou vývoja lesa. Podkôrny hmyz však plní dôležitú funkciu pre prirodzené fungovanie lesa. Tým že napáda staré a oslabené stromy, a spôsobuje ich odumieranie, uvoľňuje priestor pri prirodzenú obnovu lesa. Na rozdiel od lesníkov neodstraňuje mŕtve drevo z porastov a nepoškodzuje pôdu.
Kalamity podkôrneho hmyzu sú dôležitý obranný mechanizmus biosféry proti nárastu koncentácií CO2 v atmosfére a klimatickým zmenám. Účinkom otepľovania atmosféry, vyššou frekvenciou extrémnych vetrov a inými faktormi rastie pravdepodobnosť vzniku kalamít podkôrneho hmyzu. Pri kalamitách podkôrneho hmyzu a ich ponechaní bez zásahu sa v odumretej drevnej hmote vo zvýšenej miere viaže a akumuluje uhlík. Tento mechanizmus pomáha znižovať koncentráciu CO2 v atmosfére.
V 90-tych rokoch 20. storočia boli v klasických národných parkoch v okolitých štátoch kalamity podkôrneho hmyzu, ktoré mali rôzny priebeh. V národných parkoch vo vyšších pohoriach TPN v Poľsku a NP Berchtesgaden v Nemecku došlo k ich spontánnemu utlmeniu aj keď neboli vykonávané nijaké ochranné zásahy. Stromy odumreli na relatívne malých plochách. V nižších pohoriach Nemecka v NP Bavorský les a NP Harz, došlo k odumretiu stromov na pomerne veľkých plochách. Po kalamitách podkôrneho hmyzu došlo vždy k spontánnej prirodzenej obnove lesa. To znamená, že v prípade ak nepoškodzujeme lesy ťažbou, je výsledkom premnoženia hmyzu odumretie starých a oslabených stromov a prirodzená obnova mladého zdravého zeleného lesa. Premnoženia hmyzu a následná obnova lesa boli podrobne skúmané zvlášť v NP Bavorský les. Výsledky výskumu potvrdzujú, že premnoženia hmyzu sú prirodzenou súčasťou vývoja lesa. Kvalitu obnovy lesa po premnožení podkôrneho hmyzu nie je možné dosiahnuť lesníckymi zásahmi.
Pri žere podkôrneho hmyzu sa z obsadených stromov uvoľňujú piliny a výlučky lykožrútov. Podľa výsledkov výskumu z NP Bayerischer Wald, piliny spolu z vylučovanými látkami slúžia ako prirodzené hnojivo. Neskôr zo stromov opadajú kusy kôry, ktoré slúžia ako substrát pre prirodzené zmladenie smreka. Geneticky vhodnejšie stromy obyčajne prežijú a slúžia ako semenné zdroje. Stojace sucháre chránia zostávajúce stromy pred vyvrátením vetrom, keď neskôr spadnú, slúžia na ochranu prirodzeného zmladenia pred zverou. Na časti plôch sa uplatňujú pionierske dreviny, ktoré revitalizujú pôdu a vytvárajú mikro- a mezoklimaticky vhodné podmienky pre prirodzenú obnovu smreka, čo túto drevinu stabilizuje z dlhodobého hľadiska. Výsledkom bezzásahového režimu je obnova relatívne zdravého a geneticky vhodného lesa. V prípade bezzásahového režimu má ponechanie plôch na samovývoj vyslovene kladný vplyv na ekologickú stabilitu ekosystému.
Pri kalamite podkôrneho hmyzu v prirodzených horských smrečinách dochádza po niekoľkých rokoch k jej spontánnemu utlmeniu, tak k tomu posledne došlo pri ponechaní kalamity bez zásahu v poľských Tatrách.
Ani pri rozsiahlej kalamite v NP Bayerischer Wald a NP Šumava, ktoré sú v nižších polohách ako Tatry nedošlo k úplnému odumretiu smrekových porastov. Na rozdiel od týchto parkov je v TANAPe výrazný podiel smrekovca. Okrem mladších porastov prežili aj staršie stromy v chladných údoliach, pri vodných tokoch, južne orientovaných porastových okrajoch a výškovo oddelené ostrovy smrekov.
V podmienkach Tatier je kalamita podobného rozsahu aká bola na Šumave a Bavorskom lese dosť nepravdepodobná. Zmiešanie porastov zo smrekovcom, chladné dná dolín, tienené svahy v záveroch dolín, vyššia nadmorská výška, dlhé koruny stromov vo vyšších polohách sú všetko faktory ktoré tlmia ďalšie šírenie kalamity Vzhľadom na veľkú periódu medzi zákonitým vznikom kalamít a skutočnosťou, že širšia verejnosť, ale aj mnohí lesníci nemajú s podobným javom skúsenosti je potrebné objektívne všetkých informovať o zákonitostiach vývoja lesa a vzniku kalamít.
2) Migrácia podkôrneho hmyzu
Výsledky výskumov v podmienkach Vysokých Tatier, Šumavy a Nemecka potvrdili, že pri extrémne veľkej kalamite podkôrneho hmyzu dochádza k aktívnej migrácií podkôrneho hmyzu a zakladaniu nových ohnísk približne do vzdialenosti 500 m od bezzásahového územia.
V horských podmienkach účinkom údolných vetrov môže dôjsť ku vzniku ohnísk aj do vzdialenosti niekoľko km smerom hore svahom alebo hore údolím, prípadne za hrebeň. V podmienkach Vysokých Tatier sa jadrová zóna nachádza výškovo nad náraznikovou zónou. To znamená, že prípadné viackilometrové migrácie možno očakávať len v rámci navrhovanej jadrovej zóny. V nárazníkovej (B) zóne národného parku je potrebné intenzívne zasahovať do vzdialenosť 500 - 1000 m od bezzásahovej oblasti a tým kalamitu izolovať od okolia.
V podmienkach TANAPu vznikne po spracovaní vetrovej kalamity rozsiahly miestami až niekoľko kilometrov široký izolačný pás, v ktorom sa nebudú vyskytovať stromy vhodné pre lykožrúta smrekového. Je len veľmi málo pravdepodobné, že by v porastoch za týmto pásom došlo k poškodeniu, ktoré by nebolo možné zvládnuť.
Často sa na verejnosti vyskytujú názory o vzniku "pandémie" a o ohrození porastov v širokom okolí, dokonca aj o ohrození porastov v Nízkych Tatrách. Takéto názory nie sú vedecky podložené a sú v rozpore so súčasnou úrovňou vedeckého poznania.
- Ani pri extrémne veľkej kalamite v NP Bayerischer Wald a NP Šumava, a ani pri kalamite na severe Tatier nedošlo k migrácií lykožrúta na susedné pohoria. Takýto prípad nie je známy ani z histórie a ani z odbornej literatúry.
- Fáma o veľkosti migrácie okolo 20 km pochádza z nevedeckej alebo sprostredkovanej interpretácie laboratórnych pokusov Griesa (1985), ktorý v laboratórnych podmienkach zistil schopnosť lykožrúta letieť priemerne do vzdialenosťi 7 km. Ojedinelé jedince doleteli do vzdialenosti 19 km. Lykožrút smrekový potrebuje na let určité podmienky. Obyčajne migruje vo vnútri lesných porastov za vhodnej teploty a rýchlosti vetra okolo 1 m/s. Na dlhšiu migrácií na voľnej ploche nie je adaptovaný. Aj keby vzdušné prúdy náhodne pasívne preniesli časť migrujúcich lykožrútov do väčšej vzdialenosti, lykožrúty by boli natoľko oslabené, že by neboli schopné prekonať obranné reakcie stromu. Navyše by išlo o ojedinelú epizódu. Aj keby v bližšie nachádzajúcich sa porastoch k takému nepravdepodobnému javu došlo, bude ho možné zvládnuť.
- Nízke Tatry a aj väčšina okolitých pohorí sú už teraz postihnuté kalamitami podkôrneho hmyzu alebo vetrovými kalamitami. Nebude možné určiť či pôjde o nepravdepodobnú migrácií z jadrovej zóny TANAPu alebo o lokálnu populáciu.
3) Nárazniková zóna
Výskum ďalej ukázal na to, že nárazníková zóna v šírke 500 - 1000 m, v ktorej sa intenzívne zasahuje proti podkôrnemu hmyzu dostatočne izoluje hospodárske lesy od premnoženého hmyzu v bezzásahovej zone. Zásahy proti podkôrnemu hmyzu spočívali v ťažbe a asanácii stromov, v ktorých sa nachádzal podkôrny hmyz. Problém je v tom, že v nárazníkovej zóne vznikajú rozsiahle holiny po ťažbe stromov napadnutých podkôrnym hmyzom. Z toho dôvodu je dôležité, aby bola nárazníková zóna umiestnená mimo vzácnych území.
Kvôli spresneniu je potrebné uviesť, že nárazníková zóna je chápaná ako zóna intenzívnych zásahov proti podkôrnemu hmyzu. To znamená, že stromy napadnuté podkôrnym hmyzom je nutné intenzívne vyhľadávať a včas spracovať. Porastové steny je potrebné kontrolovať aspoň 1 krát za 2 týždne, keď je vhodné počasie na let lykožrúta smrekového. Napadnuté stromy je potrebné asanovať do 2 - 3 týždňov. Účinok nárazníkovej zóny je možno zvýšiť použitím bariér feromónových lapačov na porastových stenách.
V minulosti bola nárazníková zóna (3 stupeň ochrany prírody) na južných svahoch Tatiar nevhodne obhospodarovaná. Lesnícka prevádzka sa v lete sústreďovala na ťažbu vo vyšších polohách (tlak na ťažbu v rezerváciách). Ťažba v dobre prístupných porastoch nižších polôh bola odsúvaná na zimu. Tým pádom dochádzalo k neskorému spracovávaniu kalamity a k ďalšiemu poškodzovaniu lesa. Dalo by sa aj povedať, že týmto spôsobom dochádzalo k permanentnej kalamite v týchto porastoch, čo zabezpečovalo trvalý výnos s predaja kalamitného dreva. Pri pokračovaní v takomto zaužívanom postupe by bola nárazníková zóna neúčinná.
Štátne lesy TANAPu v oblasti Tatranskej Javoriny v praxi úspešne použili nové metódy ochrany lesa s použitím bariér feromónových lapačov a intenzívnej sanitárnej ťažby. Pri použití týchto metód je možné výrazne znížiť veľkosť poškodenia nárazníkovej zóny.
Vzhľadom na tlak migrujúceho podkôrneho hmyzu je dôležité aby bola jadrová zóna kompaktná. V opačnom prípade je ochrana lesa v nárazníkovej zóne problematická alebo nemožná.
Ekologické a ekonomické zhodnotenie koncepcie „klasického národného parku“ a koncepcie „zeleného lesa bez mŕtvych stromov“
Klasicky národný park
Koncepcia „klasického národného parku“ s diferenciáciou územia podľa úrovne ochrany prírody a uplatnením diferencovaných opatrení je v praxi overený model. Klasické národné parky sa nevyhnú výskytu prírodných kalamít, z dlhodobého hľadiska však bezzásahovosť zabezpečuje zdravé ekosystémy a ochranu biodiverzity.
Prevádzku národných parkov obyčajne financuje štát. Jeho náklady sa vracajú cez platenie daní. Klasické národné parky sú atraktívne pre turistov čo zabezpečuje príjmy z cestovného ruchu. V takýchto národných parkoch je turistický ruch usmerňovaný tak, aby nepoškodzoval životné prostredie. Ekonomické štúdie ukázali, že výnos z turistického ruchu v klasickom národnom parku je podstatne vyšší ako výnos z ťažby dreva. Klasický národný park zabezpečuje rozvoj regiónu a pracovné príležitosti pre miestnych ľudí. Na aktivity klasickom národnom parku je možné žiadať dodatočné financie z fondov EU a iných zdrojov.
Chránené územie založené na koncepcii zeleného lesa bez mŕtvych stromov
Dlhodobé uplatňovanie koncepcie „zeleného lesa bez mŕtvych stromov“ v TANAPe zákonite vedie k narastajúcemu zhoršovaniu zdravotného stavu lesných porastov a znižovaniu ekologickej stability lesných ekosystémov. Lesnícke zásahy spojené z ťažbou dreva a biomasy, umelým zalesňovaním a používaním pesticídov nemôžu viesť k zlepšeniu zdravotného stavu lesov, tieto zásahy pôsobia práve negatívne.
Pri ďalšom uplatňovaní tejto koncepcie bude zákonite dochádzať k ďalšiemu zhoršovaniu zdravotného stavu lesa a znižovaniu vitality stromov. Na udržanie odumierajúcich lesných porastov v Tatrách bude potrebné vykonávať čoraz intenzívnejšie opatrenia ochrany lesa. Bude nutné dopravne sprístupniť rozsiahle plochy porastov v prírodných rezerváciách (vybudovať nové cesty) aby bolo možné ťažiť a asanovať stromy napadnuté podkôrnym hmyzom. V neprístupných miestach bude na ťažbu dreva potrebné používať vrtuľníky. Ani tieto opatrenia však nebudú stačiť. Postupne bude potrebné intenzívne hnojenie a vápnenie porastov. Na tlmenie populácií podkôrneho hmyzu bude potrebné čoraz intenzívnejšie použitie pesticídov. Náklady na tieto opatrenia budú rásť do astronomických čísel. Umelé udržanie zeleného lesa bez mŕtvych stromov nebude možné bez veľkých dotácií. Postupne bude dochádzať ku kontaminácii zdrojov pitnej vody pesticídmi a hnojivami. Účinkom ťažby dreva a výstavby cestnej siete bude dochádzať k erózii pôdy a ďalšiemu znehodnocovaniu vodných zdrojov.
V minulosti, na úrovni poznatkov druhej polovice 20. storočia, bola táto koncepcia ospravedlniteľná. Dnes vo svetle nových výsledkov multidisciplinárneho výskumu lesných ekosystémov a po rozsiahlom výskume v NP Bayerischer Wald, je pokračovanie v tejto koncepcii vedecky neobhájitelné. Na základe súčasného vedeckého poznania musíme konštatovať, že koncepcia „zeleného lesa, v ktorom nie sú vidieť mŕtve stromy“ nie je ďalej udržateľná a nie je možné ju exaktne vedecky obhájiť. Princípy, na ktoré sa odvolávajú jej zástancovia sú v rozpore zo základnými poznatkami ekológie lesa a aktuálnymi výsledkami multidisciplinárneho výskumu lesných ekosystémov na Slovensku aj v zahraničí.
Táto koncepcia mala určitý zmysel pri vzniku národného parku keď bolo treba zalesniť plochy po holoruboch a pastve. Dnes by sme mohli pokračovanie v tejto koncepcii označiť aj ako osamelé pokračovanie v už neúspešnom experimente.
Pri pokračovaní v tejto koncepcii dôjde k závažnému poškodeniu chránených ekosystémov a životného prostredia v Tatrách. V prvej fáze možno očakávať zníženie záujmu turistov zo západnej Európy o Tatry. Neskôr by dôšlo k celkovému poklesu turistického ruchu v Tatrách z negatívnym dopadom na ekonomiku. Možno očakávať aj zhoršenie kvality pitnej vody a kvality životného prostredia obciach v podhorí Tatier.
Celkovo je táto koncepcia ekologicky a ekonomicky nevýhodná. Možnosti získavania externých zdrojov na takto spravované územie sú minimálne.
Medzinárodné súvislosti uplatňovania koncepcie „klasického národného parku“ a koncepcie „zeleného lesa bez mŕtvych stromov“
Koncepcia „klasického národného parku“ je všeobecne uznávaný model. Pri dôslednom uplatňovaní tejto koncepcie bude stúpať kredit národného parku a kredit Slovenska ako krajiny, ktorej občania si vážia prírodné a kultúrne dedičstvo.
Naopak koncepcia „zeleného lesa bez mŕtvych stromov“ nie je medzinárodne uznávaná ako vhodná koncepcia pre národný park. Pri jej ďalšom uplatňovaní bude dochádzať porušovaniu dohôd o Nature 2000 a ostrej kritike európskych a medzinárodných inštitúcii. Slovensko bude prezentované ako krajina, ktorá nedokáže chrániť svoje prírodné a kultúrne dedičstvo.
Navrhované riešenie
Riešenie vzniknutej situácie musí vychádzať zo súčastnej úrovne vedecké poznania a prírodou a praxou overených postupov. Mnohý lesníci vidia bezzásahovú zónu ako ohrozenie ich pracovného miesta alebo ako ohrozenie zmyslu ich práce. V tomto ohľade sú rezervy na strane rezortu životného prostredia. Je to veľmi citlivá otázka a mnohé je treba vysvetľovať.
Aj v klasických národných parkoch majú lesníci svoje nezastupiteľné miesto. Systém lesníckych úsekov je dôležitý aj v bezzásahom území. Iným spôsobom nie je možne zabezpečiť dostatočnú ochranu národného parku. Úloha lesníkov, a lesníckych opatrení je mimoriadne dôležitá v náraznikovej zóne národného parku.
Riešenie súčasnej kritickej situácie v Tatranskom národnom parku je možné nasledovnými krokmi:
1) Definitívne akceptovanie koncepcie klasického národného parku a schválenie zonácie navrhovanej Správou Tatranského národného parku.
2) Vyriešenie problematiky neštátnych vlastníkov pôdy v TANAPe vykúpením, zámenou alebo stabilným vyplácaním majetkovej ujmy.
- Po vykúpení alebo zámene pôdy by bolo vhodné rozšíriť bezzásahovú zónu v západnej časti Tatranského národného parku.
3) Funkčná integrácia Správy Tatranského národného parku a Štátnych lesov TANAPu ako rozpočtovej organizácie v rámci rezortu životného prostredia.
- Vo vedení vzniknutej správy národného parku musia byť odborníci na ochranu prírody.
- V štruktúre správy národného parku musí zostať systém ochranných obvodov a lesníkov zodpovedných za úseky, ktorý v úsekoch aj bývajú. Tento systém je nutné zachovať aj v bezzásahových územiach. Len lesník, ktorý je trvalo na úseku dokáže zabezpečiť dostatočnú ochranu úseku. Tento model sa úspešne používa v susednom poľskom Tatranskom národnom parku (TPN).
- Sprava Tatranského národného parku musí byť nezávislá od príjmov z predaja dreva.
4) V nárazníkovej zóne Tatranského národného parku je potrebné vykonávať intenzívne opatrenia ochrany lesa tak ako boli vykonávané v ochrannom obvode Javorina.
5) Pri starostlivosti o lesy v nárazníkovej a hospodárskej zóne TANAPu sa budú používať metódy prírode blízkeho pestovania lesa so zameraním na podporu pionierskych drevín a prirodzených sukcesných procesov.
6) Správa Tatranského národného parku musí objektívne informovať verejnosť o zákonitostiach vývoja lesa a vzniku kalamít. Tejto problematike by mala byť venovaná rozsiahla pozornosť v múzeu národného parku a v informačných centrách.
Záver
Tatry majú veľký symbolický význam pre Slovákov, a aj pre národy žijúce v blízkom okolí. Sú aj súčasťou európskeho prírodného dedičstva. Je v našich rukách či nás budú vnímať ako tých, ktorí podobne ako občania ostatných vyspelých národov chránia svoje prírodné dedičstvo, alebo tých ktorí majú iné priority.
