Vsimla som si vsak tiez, ze si to vsetko odniesla (spolu s nakupnou taskou z nedalekych potravin) na WC.
Asi o 15 minut mi dalsia zakaznicka prisla povedat, ze "zenskemu zachodu by prospelo trosku pozornosti... nic vazne, ale mali by ste sa ist pozriet..." V prvom rade mi napadlo siahnut po handre ci mope, bola som presvedcena, ze budem cistit dlazku, lebo niekto zapchal misu. Nastastie, nebolo treba.
Na kovovej schranke pre toaletny papier si v plnej krase lezal maly umelohmotny pristroj na zistovanie tehotnosti. Nie, nebola v druhom stave. Azda preto to tam vsetko nechala, celofan na zemi, igelitku na klucke dveri... stastna...dieta nebude a na nicom ostatnom nezalezi. Vsak to niekto po nej uprace. Ten niekto som bola ja.
Poznam ju, robim jej kavu takmer kazdy den. Stavi sa u mna po vyucovani. Ma 15 ci 16 rokov. Uz nikdy sa vsak na nu nepozriem tak, ako predtym. Od dnesneho dna poznam aj jej tajomstvo. Mohla by som byt takmer jej starou matkou (doraz kladiem na slovo "takmer", chyba mi na to par rokov). Je mi jej luto, ze sa v takom mladom veku musi obavat niecoho takeho krasneho, ako je materstvo. Je mi zaroven smutno pri pomysleni, ze sa jej moze stat nieco horsie, ze si "zaopatri" chorobu, oproti ktorej je materstvo prechadzku po ruzovej zahrade.
Mladi sa u mna v kaviarni stretavaju casto. Chodia si po rady, casto spolu zartujeme, dohovaram im do duse, pozyvaju ma na svadby ci oslavy narodenin. Niekedy si pokladam za povinnost chranit ich pred nebezpecenstvami sveta a zivota. Niektori o to stoja, niektori nie az tak velmi.
Od dnesneho dna sa vsak budem borit s dalsou otazkou. Dokazem sa niekedy prestat bat o osudy deti a mladych ludi, ktori si denne pred mojimi ocami nicia zivot len preto, ze chcu nieco niekomu dokazat a ze chcu byt samostatni? Maju toho totiz tolko pred sebou!
