Pred par dnami sme sa s mojim muzom Jankom (v skutocnosti sa vola John) vybrali na navstevu jeho sesternice Kathy do mesta Charlottesville (stat Virginia). Chodim tam rada, lebo ma tam vsetci obskakuju a vyborne si tam oddychnem. A pre Janka je to prilezitost dobre sa najest niecoho "americkeho", kedze moj kucharsky repertoar je obmedzeny vacsinou na slovensku kuchynu.
Po bohatych ranajkach (vajicka, slanina, toast a belgicke vafle s javorovym sirupom) sa zacalo hovorit o veceri. Vyhralo to akesi kurca. Vlastne dve. Popoludni sa zacalo s pripravami, kura bolo treba naplnit kadecim a moj Janko si to vsetko zapisoval, raz ma vraj prekvapi. Ja som vsak vsetku moju pozornost venovala dvom malym balickom, ktore Kathy vytiahla z utrob kureniec. Srdce, zaludok, krk a pecienka. DVE PECIENKY! V hlave mi zneli slova mojej dobrej mamy: "...pecienka sa soli az po uprazeni, aby nestvrdla, ...musis ju prazit velmi rychlo a nie dlho, aby nebola gumova ...nesetri majorankou...".
Clyde (manzel Kathy) je povodom z Kajmanskych ostrovov a oni tam veru jedia kadeco, takze som dufala, ze mam spojenca a ponuknem mu nieco, co este neskusil. Zdvorilo vsak odmietol a v kutiku svojej malej duse som sa strasne potesila, ze budu obidve pecienky moje. Problem sa zacal s hladanim vhodnej nadoby. Kathy mi totiz odmietla poskytnut panvicu a nakoniec mi dala taku, ktoru sa rozhodla po mojom kucharskom kusku zahodit! Ja som sa nedala odradit, pozhanala som si vsetky "dostacie" (ako niekedy hovorievala zo zartu moja mama) a kuchyna sa rozvonala od mojej majoranky a dvoch minipecienok viac, nez od tych dvoch kureniec v trube. Samozrejme, stala som sa tercom ustipacnych poznamok o "cudnych Slovakoch", ale na tie som uz zvyknuta.
Pecienky boli vyborne, boli sice trochu inej farby, nez som zvyknuta, ale pripisovala som to "PERDUE CHICKEN", ktore su vraj jedny z najlepsich, vsetko na nich je zltsie, nez na ostatnych znackach hydiny.
Okolo piatej rano som sa zobudila na neskutocnu bolest zaludka. Zhanala som, co sa dalo, cely den som pila od sody bicarbony s vodou, Coca-coly, cez pivo az po vodku, (nasu dobru trenciansku borovicku sme nechali doma), nic nepomohlo. Pol dna som stravila na zachode alebo v posteli, podvecer ma strasne rozbolela hlava a mala som horucku. Nadavala som na slaninu, na kurca, na kukuricu, ktoru sme s nim jedli a skonstatovala som, ze cim som starsia, tym horsie znasam taketo tazke jedla. Prespala som zvysok dna a celu noc. Dalsie rano som nic nejedla a pri voni prazenej slaniny sa mi zdvihal zaludok. Zrazu sa ma moj Janko velmi opatrne spytal: " Nebolo Ti nahodou zle z tej pecienky?" Bolo to velmi tazke priznat si, ze ma asi pravdu. "I told you not to eat that crap! It can kill you!"
Panvica skoncila v smetnom kosi a s nou aj moje idealy! A nabuduce tam skoncia aj vsetky vnutornosti z kurcata. Ako sa poznam, iste sa budem sama seba snazit presvedcit, ze mozno to bola LEN TA KONKRETNA PECIENKA. A dufam, ze si budem pamatat, ako strasne mi bolo zle!
Verim, ze som tymto nikoho neodradila od konzumacie tohto vyborneho organu!
