....som zavisla na mojom manzelovi ci synovi, ak chcem ist niekam, kam autobus nechodi alebo musim tri ci styrikrat prestupovat. Nie, zeby som to nedokazala, ale moj cas je to najvzacnejsie, co mam.
Tunajsi system ziskania vodicaku je uplne iny, nez u nas doma. Clovek si precita malu brozurku, ide na pisomny test (20 otazok na pocitaci, treba uhadnut jednu z troch moznosti). Po jeho uspesnom absolvovani dostanete tzv. "learner's permit", akysi studentsky vodicak, ktory vam umozni soferovanie v pritomnosti ineho sofera. Sest hodin vodicskej skoly a 40 hodin cvicnych jazd s hocikym (musi mat platny vodicsky preukaz) v aute a mozete ist na asi 10-minutovy test na uzavretom cestnom okruhu (bez akejkolvek cestnej premavky, rychlost asi 10 km/hod). A je to! Dostanete vodicak.
Nuz, kazdy pubertak dostane vodicak, len nie ja. Ucit sa soferovat v patdesiatke nie je najjednoduchsie. Najma tu, v tomto preludnenom a uponahlanom predmesti hlavneho mesta USA. Je tu viac aut nez ludi, kazdy sa niekam ruti, bezohladne a nebezpecne. Nedajboze ak prsi, o snehu nehovoriac.
Vlastnim uz stvrty "studentsky preukaz". Tri mi vzdy po roku alebo roku a pol vyprsali. Moj muz ma podporuje vo vsetkom, len nie v tomto soferskom usili. Ma svoju teoriu, ze niektori ludia jednoducho nie su stvoreni na soferovanie a ja som jednym z nich. Nesuhlasim s nim a zacala som sa ucit soferovat za jeho chrbtom. David, jeden z mojich pravidelnych zakaznikov v kaviarni, sa ponukol, ze ma to nauci. Vidaval ma stat na zastavke. Takmer kazdy den som soferovala z prace domov. Sprvu s hankami bielymi od stiskania volantu. Ledva som dychala, Nezniesla som pocit, ze zdrzujem premavku za mnou. Soferovala som vecer, v dazdi, oklukami aj po dialnici. Takmer styri mesiace som nepouzila autobus.
Prisiel cas na zvladnutie paralelneho parkovania. Je totiz sucastou testu. David ma ucil na jeho velkom Forde Exploreri a skonstatoval, ze by bolo lepsie sa to ucit na malom aute. Musela som teda s pravdou von a priznat sa Johnovi (moj muz). Po zdlhavych vysvetlovaniach to vzdal a zmieril sa s myslienkou, ze to asi myslim vazne. Nie, neponukol sa naucit ma paralelne parkovat. Jeho priatel Matt stravil so mnou par hodin a auto vdaka nemu zaparkujem na prvykrat hocikde.
Test idem robit o dva tyzdne v stredu. Neviem sa dockat dna, ked budem soferovat sama v aute a prechadzat okolo "mojej" zastavky, na ktorej som zabila tolko vzacneho casu. Budem moct ist, kam sa mi len zachce, budem konecne (po 50 rokoch?) nezavisla!
Na co som docerta doteraz cakala?
