….. goralky!... Strieborne, granatove, ametystove, citrinove.... rubiny, hematity,perlicky, koraly….. ceske kristalove sklene skvosty, jadeit ci australsky opal. Keramicke,sklene ci umelohmotne…. Pri pohlade na ne zo mna spadne vsetka unava a mozogzacne pracovat na plne obratky. Mozog, ktory pred par hodinami od unavy takmernevedel, co je latte a co je cappuccino. Mozog, ktory som prinutila fungovat uz o stvrtej rano.Mozog, ktory ma plne pravo na spanok a keby mal zdravy rozum, odmietol byakekolvek dalsie zneuzivanie. Moj ubohy mozog!
Nikdy som nerozumela, ludom, ktori nemali konicka. V zivotesom sa totiz nenudila a neviem, ako sa niekto dokaze k tomuto stavu dopracovat.Ja mam konickov niekolko, vsetky ich mam rovnako rada a jedine, co si zelam,je viac volneho casu, aby som sa im mohla vsetkym venovat.Okrem toho si tiez myslim, ze je dolezite stravit nejaky cas sama ci sam so sebou. Poukladat si dokopy myslienky, prehodnotit den ci tyzden...
Goralky maju na mna neskutocne upokojujuci ucinok. Niektoresu take malicke, ze je velmi tazke navliect ich na snurku ci drotik bez absolutneho sustredenia sa. Nemamnijaky system, navliekam spontanne a casto ich aj niekolkokrat vyvleciem azacnem odznova. Dokazem sa uplneuvolnit, absolutne sa pri tom odreagujem a rozmyslam o peknych a milych veciach.Zvycajne pocuvam prijemnu hudbu a spominam. Goralky su ako mozaika. Kazdy moj "vytvor" v sebe nosi maly pribeh......spomienku...
Srdiecko
Pred dvadsiatimi siestimi rokmi som dostala na narodeniny srdiecko z ceskeho granatu. Verila som vtedy, ze bolo prejavom vztahu, ktoreho vysledkom je moj uzasny syn. Ako to uz v obycajnom zivote byva, nebolo to vsetko take idealne a v snahe zabudnut (ci lepsie povedane nepripominat si), granatovy privesok lezal vyse dvadsat rokov na dne mojej malej sperkovnicky.
Roky plynuli a ja som obcas na srdiecko natrafila, ked som hladala cosi ine. Zakazdym vo mne vzbudilo spomienky. Pekne, mile, obcas mozno trosku smutne. Nikdy vsak nie zatrpknute. Nie je to tak davno, co som ho opat objavila a rozhodla som sa nepolozit ho naspat. Ocistila som granatiky, ktore stratili lesk. A popri navliekani goralok hematitu a zopar sladkovodnych perliciek som spominala na muza, na ktoreho nikdy nemozem zabudnut. Vidim ho totiz zakazdym, ked sa pozriem na mojho fantastickeho syna. Vdacim mu za viac, nez si dokaze predstavit. A ked sa pred mojim odchodom do USA snazil opat vratit do nasho zivota, musela som odmietnut. Moje srdce totiz prave zacalo patrit niekomu inemu... Meniny ....patrilo muzovi, ktory dlho nerozumel konceptu nasich menin a aj napriek tomu rychlo pochopil, ze ak ma zena akykolvek sviatok, treba
jej dat darcek. Poznali sme sa este len par tyzdnov (bola som prvykrat v zivote USA, byvala som v dome jeho mamy a bola som zo vsetkeho nesmierne vyplasena) a 26. jula som mala meniny. Po dlhom vysvetlovani sa kamsi vybral a prisiel s kyticou a parom nausnic. Boli modre (lapisove) a hodili sa ku vsetkemu, co nosim (vsetko je modre).
Ked ma moj terajsi manzel John prisiel prvykrat navstivit do Bratislavy, bola som ho cakat na viedenskom letisku. Samozrejme, mala som v usiach "jeho" nausnicky. Domov sme isli autobusom a pocas jazdy moja hlava spocivala na jeho pleci. Vtedy som zrejme jednu z nich stratila. Co uz narobim s jednou nausnicou? Niekolko rokov lezala (spolu s ostatnymi samotarmi) v skatulke oznacenej "stratene nausnice". John sa dlho snazil najst rovnaky par, avsak bezvysledne.
Az ked som sa zacala venovat mojmu goralkovemu konicku, rozhodla som sa tuto malu krasavicu povysit na privesok. Pripomina mi moj prvy vylet za ocean. Pripomina mi pociatky vztahu s Johnom a to, kolko odvahy musel nabrat, aby vyjadril svoje city ku mne (niet na svete nesmelejsieho a hanblivejsieho muza!).
Meniny tu oslavujem velmi sporadicky, ale kazdy rok si 26. jula na krk zavesim Johnovu prvu nausnicku. A on, ked ju vidi, opat sa vytrati z domu a vrati sa kyticou.Cely zivot
sa ucim
Az donedavna som mala dve zamestnania. To moje, "naozajstne" - moju kaviaren. A to druhe, sobotne - predajnu galeriu sucasneho americkeho umenia, kde sa jedinecne umelecke kusky predavali za jedinecne ceny.
Vacsinu penazi, co som tam zarobila, som tam aj minula. Z uplne prveho platu som si tam kupila nausnice zo selenitu. Raz na jesen som prisla domov len s jednou. Boli moje najoblubenejsie a hned som vedela, ze mam dalsi novy privesok. Rad malych sladkovodnych perliciek som navliekla velmi rychlo a na druhy den som nosila nausnicu na krku.
Majitelka galerie - moja sefka - Veena bola obdivuhodna zena, ktora 27 rokov venovala vsetok svoj cas, energiu a peniaze tomuto svojmu "dietatu". A tiez vela lasky, nie vsak vsetku. V maji minuleho roku galeriu nadobro zavrela. Az vtedy si zrazu uvedomila, ze je uplne sama. Nemala nikoho a o lasku, co jej zostala, sa nemala s kym podelit. Veena mi po cele tie roky nenapadne odovzdavala svoje skusenosti a lasku k umeniu. Casto na nu myslim. Naucila ma rozoznavat druhy dreva, drahe kamene, rozlicne techniky spracovania skla ci hliny. Viem, ako opravit poskodeny nabytok, ako vycistit skvrny na textiliach. POcas deviatich rokov som si nahonobila peknu zbierku jedinecnych lamp, stolikov, stoliciek a inych drobnosti, ktore mi pripominaju tuto nie kratku etapu mojho zivota.
Moja selenitova nausnica mi vzdy pripomina zenu, ktora odvazne isla za svojim snom, avsak zabudla pri tom vsak na seba samu. Nedavno jej zomrel otec a odstahovala sa naspat do milovanej Indie.
Olga
Lapisove srdiecko s kuskami malachitu mi Olga dala pocas mojej predposlednej navstevy Slovenska. Byvala kolegyna sa stala mojou dobrou priatelkou. Tou, ktora bola vzdy naporudzi, ked som ju potrebovala.
Ked som navliekala tento nahrdelnik, ani neviem preco, ale spomenula som si na casy, ked sme si pred Vianocami a Velkou nocou privyrabali vypekanim medovnickov. Cele tyzdne sme obidve piekli a potom sme zdobili ako dive. A v sobotu sme sa vybrali do Novej Trznice a s uspechom sme ich tam predavali. Moj maly Ondrej nam usilovne pomahal a zarobili sme si celkom slusne peniaze. Neviem, ci by som sa dnes na nieco podobne odhodlala.
Na Olgu casto spominam. Sme stale v kontakte, aj ked sa neozyva tak casto, ako by som si priala.
Pat goralok V USA som mala len jednu spriaznenu dusu. Vola sa Ana a je z Portugalska. Bola to ona, kto mi ulahcil moje pociatocne ro
ky v tejto krajine. Nedala mi vela casu na smutenie za domovom. Vymyslala kadeco, len aby moju mysel zaneprazdnila niecim inym.
Ona je tiez pricinou toho, ze vsetky moje goralky skor ci neskor najdu cestu na snurku ci drotik a stanu sa sucastou naramku, nahrdelnika ci privesku na kluce. Raz mi totiz v miske zostalo pat kristalovych goralok a Ana sa ma spytala, co s nimi urobim. Neverila, ze pat malych sklenych kociek sa da nejako pouzit. Nerozumela mojej zabavke a navliekanie "tych malych veci" ju znervoznovalo. O tyzden som ju navstivila s jednoduchym radom modrych perliciek a piatich "diskutabilnych" goralok.
Ana sa prestahovala naspat do Portugalska. Trpela castymi depresiami a jej manzel tiez. Ich zivot spolu nemal buducnost a ona sa rozhodla odist. Chyba mi. Pred piatimi rokmi som ju navstivila. Spravila som jej taky isty "patgoralkovy" nahrdelnik, je vsak ruzovy. Zkazdym, ked si ten moj zavesim na krk, myslim na nu.
Nas zivot sa sklada z pribehov o ludoch okolo nas. Vsetky su dolezite. Priatelia, spolupracovnici, susedia ci pribuzni... Kazdy jeden z nich vplyva na nas charakter a dennodenny zivot. Obohacuju nas. Ukazuju nam spravnu cestu, ale aj chyby, ktorych sa treba vyvarovat. Sami nedokazeme prezit a je viac nez iste, ze potrebujeme byt obkoleseni ludmi. Vacsina z mojich spominanych priatelov zije daleko a moje goralky mi ich denne pripominaju. Kazda malicka spomienka mi dokaze sprijemnit den a pozdvihnut naladu.
Preto si moje goralky menim kazdy den.
...viem, ze goralky su koralky, ale toto slovicko ma prenieslo do detstva... my sme koralkyvolali goralkami...
