Cakaju na radu, ktoru si vypocuju, a tym sa to skonci. Cakaju na polutovanie, avsak toho sa odomna nedockaju. Stazuju sa na kratky vikend? Ja som volny vikend nemala od... uz sa ani nepamatam. Zavidia mi moju energiu, moj optimizmus a MOJU PRACU!. Ked im podam prihlasku, aby ju vyplnili, najdu kopec vyhovoriek.
Ucitelka Robin: Druhy den po zacati skolskeho roku zacne pocitat dni, kedy bude mat prve prazdniny! Len co vojde cez dvere kaviarne, cislo nam zakrici namiesto pozdravu. Vie presne, kolko dni bude mat volno, kolko dni po tych prvych prazdninach musi zase ucit a kedy bude nejaky dalsi den volna. Spytala som sa jej, preco si nenajde nejake zamestanie, co by ju bavilo a kam by kazdy den chodila s radostou. DVA A POL MESACNE PRAZDNINY! Podotykam, ze su neplatene. Ucitelia sa v zime modlia, aby napadol sneh a aby zatvorili skoly. Ucitelia sa tesia, ak sa v skole pokazi klimatizacia a mozu poslat deti domov skor. Ina vec je, ze to sposobi uzasne komplikacie rodicom, ktori musia zostat neplanovane s deckami doma.
Sekretarka Cheryl: Blby sef, sprosti splupracovnici, zbytocny pondelkovy miting, nevie sa dockat piatku! Ranna navsteva u mna v kaviarni je jediny svetly bod kazdeho dna jej tyzdna...
Postar Bill: Neustale sa stazuje, ze musi dorucovat postu v takejto horucave/takomto lejaku/takomto suchu/takomto vhlku/v snehu/v mraze/skoro rano/neskoro vecer. Preco si nenajde inu pracu? Posty patria vlade a odhliadnuc od dobrych platov, bezplatnej zdravotnej poistky a inych vymozenosti vladnych zamestnancov maju postari zabezpecenu slusnu penziu. Nemozem si dovolit povedat mu, aby "teda drzal jazyk za zubami" a vyckal do penzie, tak som si to len v duchu pomyslela.
Obcas sa nad tym vsetkym zamyslim. Boli casy, ked u nas ako "predavacky" vacsinou skoncili dievcata, ktore sa dobre neucili. Chodili na ucnovku a velmi skoro zacali robit. (Je to este stale tak?) Ja som absolvovala Vedeckotechnicke informacie na UK a patnast rokov som robila v knizniciach vyskumnych ustavov a kancelariach za (na vtedajsie pomery) celkom slusne peniaze. A zrazu som tu v USA, sefujem v kaviarni, styri z piatich dni v tyzdni stravim na nohach za pultom s mojimi zamestnancami. Som predavacka! Kazdy vecer sa vsak tesim na dalsi den.
Mozno je to tym, ze som (konecne) dospela a nezalezi mi na tom, ci robim to, co som vystudovala. Nerozmyslam, co je "pod moju uroven" a co mi z toho kvapne. Usilujem sa prezit kazdy den naplno, sprijemnit den mojim zakaznikom a spolupracovnikom. O svoje skusenosti sa delim s tymi, co o to stoja. Mojim mladym zamestnancom vstepujem zasady pracovnej moralky a pokusam sa im denne dokazat, ze v praci mozeme mat vsetci aj zabavu a den nam ubehne rychlejsie. Je to pre nas ovela prijemnejsie a nasi zakaznici sa nemusia pozerat na nase namosurene a unudene tvare.
V praci stravime totiz viac casu nez doma (ak nepocitame spanok). Pre mna osobne je velmi dolezite, aby som ho nemarnila nadarmo. Okamzita satisfakcia hra u mna tiez velku ulohu. Prvy dusok kavy a spokojna tvar cloveka, co ju pije, je pre mna pohladenim duse. Viem, ze vacsina z nich pride aj zajtra. So svojimi starostami, radostami, problemami a staznostami. Znova ich vypocujem. Usmejem sa, lebo viem, ze aj tak na moje slova moc nedaju a pojdu "prezit den v praci" po svojom.
P.S. Ak Vam dnes ci zajtra predavacka sprijemni den dobrou sluzbou susmevom, nezabudnite ju, prosim, pochvalit. Niekedy to totiz spozanasej strany pulta ani my nemame lahke a uznanie vzdy potesi. Dakujem,Anca.
