Tento uzasny madarsky vynalez uzrel svetlo sveta, ked som ja bola o vela, vela rokov mladsia (veru to bolo davno!). Nikdy sa mi nepodarilo popresuvat stvorceky tej istej farby na jednu stranu. Mozno preto ma fascinovalo, ked som videla, ako Matt dokazal tento hlavolam sikovne zvladnut. Sedel vzdy sam, sustredeny na kocku, prsty mu lietali a kocka menila farby zo sekundy na sekundu.
Jedneho dna som si v kaviarni spojila dva stoly dokopy, lebo som potrebovala miesto na moje papierovanie. Matt sa mi tisko prihovoril a spytal sa ma, ci by som nemohla odmerat, ako dlho mu trva, kym kocku posklada. Trvalo mu to nieco vyse dvoch minut. Zdalo sa mi to uzasne. On sa vsak sa sam na seba hneval. Zopakovali sme to niekolkokrat, ale pod dve minuty to nikdy nebolo. Raz sa tak nehneval, ze kocku hodil o zem, vzapati sa za nou zohol, ofukal ju, nezne poutieral a skusil, ci je s nou vsetko v poriadku.
Od toho dna som sa mu vzdy prihovorila, obcas dostal za maly pohar horucej cokolady a cely moj tim si ho po case zobral pod patronat. Pomalicky sa rozhovoril a v kaviarni travieval coraz viac casu. Obcas sme ho kontrolovali, ci bol v skole a ci si nemusi robit ulohy. Vzdy nam povedal, ze ulohy si urobil v skole a nic ine robit nemusi.
Vsetci sme boli zvedavi, preco mu tak zalezi na tom, ako rychlo ju posklada. Priznal sa, ze v skole budu mat sutaz a ak nedosiahne cas pod dve minuty, nemoze sa zucastnit. Tiez sa nam priznal, ze doma mu otec nedovoli na kocku ani pozriet a preto chodi zo skoly rovno k nam. Otec mu vraj hovori, ze je hlupy a aj tak nikdy nic nevyhra.
Mne viac nebolo treba. Presviedcala som ho a povedala mu, ze vsetko zalezi na nom a ze ak naozaj chce, tak to dokaze. Marcus, jeden z mojich pracovnikov, sa priznal, ze tiez mal kedysi Rubikovu kocku a byval pomerne dobry. Skusil, ci to este dokaze. Pamatal si a tvrdil, ze je to asi ako bicyklovanie ci plavanie: neda sa to zabudnut. Na nase prekvapenie, na druhy den mal Marcus volno a popoludni sa zjavil v kaviarni. V rukach mal novucicku Rubikovu kocku. Cakal na Matta a krutil nou, ale namiesto skladania tie farebne policka porozhadzoval co najviac, ako sa dalo. Prve, co Matt zbadal, ked prisiel, bola nova kocka.
"Priprav sa, pozor, start!" Marcus stlacil gombik minutiek (mame ich v kaviarni pozehnane, kavu nedrzime viac ako hodinu, preto mame na kazdej nadobe jedny minutky).
"Minuta a 52 sekund!" Matt neveril. Skusil znova a znova, zakazdym pod dve minuty.
Marcus nam povedal, ze ked skusil Mattovu kocku, strany sa krutili tazsie, nez si pamatal z minulosti. Kupil Mattovi novu. (Matt sa nam neskor priznal, ze mu kocku otec mnohokrat schoval, "okupala" sa vraj aj v pive, v Coca-cole a veru ju zoparkrat aj z kosa so smetami vytiahol. Zrejme to na nej zanechalo nasledky a spina medzi jednotlivymi radmi branila v rychlom pohybe. Co ja viem? Stotina ku stotine a vsetko je stratene!?!)
Chlapci spolu trenuju takmer kazdy den. Skolske kolo sa kona v sobotu 16. februara. Nas Matt bude sutazit. Este maju cely tyzden. Momentalne sa sustreduju na to, ako znizit pocet tahov a ziskat cas.
Nerozumiem kocke, ale zkazdym, ked vidim ich dve cierne hlavy dokopy, mam zvlastny pocit. Marcus ma 23 rokov a pred par mesiacmi mu zomrel synovec v Mattovom veku. Bol ako jeho velky brat a boli si velmi blizki. Zdalo sa mi, ze Marcus potrebuje Matta viac, nez si to chce priznat. Ma opat niekoho, kto sa v nom vidi a komu moze podat pomocnu ruku. Matt ma zase dospely muzsky vzor, ktory mu dokaze doveroavt, pomoct a dodat nadej.
Ludske osudy su nevyspytatelne. V noci, ked sa usilujeme zaspat a v mysliach si premietame prezity den, sme asi vsetci rovnaki. Som rada, ze Matt sa tesi na dalsi den s Marcusom. Som rada, ze Marcus nasiel niekoho, kto mu aspon pocas dna pomoze zabudnut na jeho vlastnu bolest. Neviem, o com rozmysla Mattov otec... vie, o co prichadza?
Ja zaspavam spokojna, ze ten svet nie je este taky strateny, ak mlady clovek sam od seba a nezistne poda pomocnu ruku malemu chlapcovi, ktory tuzi po povzbudeni. Vidim aj to, ako sa Matt za tych par tyzdnov zmenil. Vie, ze sa do sutaze dostane a vitazstvo nie je jeho prioritou. Ide mu o to, obstat co najlepsie a urobit radost Marcusovi, urobit radost otcovi, ktoreho ma velmi rad a potesit vsetkych, co mu veria.
Na buducu sobotu sa chystame do Mattovej skoly. Nielen ja a cast mojho kolektivu. Mnohi moji zakaznici sa chystaju podporit chlapca, ktory sa za tych par mesiacov stal neodmyslitelnou sucastou mojej kaviarne.
Drzime ti palce Matt, vieme, ze to dokazes!
