Prve, co rano (dnes rano som vstavala velmi skoro!!!!) po prichode do kaviarne urobim, je priprava pokladni a spocitanie penazi v sejfe. Moj pohlad uputala tucna penazenka. Bola v kutiku sejfu, kde zvycajne ukladame dolezite veci, ktore si u nas nasi rozpaciti zakaznici pozabudaju. Mame tam niekolko mobilov, zopar kreditnych kariet a inych preukazov. Penazenka patrila muzovi a bolo v nej vsetko, co by nepoctivy clovek po Vianociach privital: celkom slusna hotovost, zopar kreditnych kariet a vodicsky preukaz. Tolko malo staci na to, aby clovek prisiel o identitu!
Nasa spolocnost ma specialnu proceduru, ktoru musim podstupit, ak sa taketo nieco stane. Spisat "Incident Report" (spravu o nehode?) s presnym popisom udalosti. Ja (inac velmi poslusna a zakony dodrzujuca) som sa vsak najprv rozhodla zistit, komu penazenka patri. Vodisky preukaz s menom a adresou bol dostacujuci na to, aby som na informaciach zistila telefonne cislo. Vytocila som...
"Halo...." ozval sa zensky hlas.
"Dobry den, tu je Anna, volam z kaviarne na Flower Hill, rada by som hovorila s Markom. Nasli sme tu totiz jeho penazenku...."
"To ma byt zart?"
"Nie, mam ju tu pred sebou, peknu tucnu, presne taku, aku si ju tu zabudol...."
"Ja som jeho manzelka. Mam mu to povedat, alebo s nim chcete hovorit? A to naozaj?...."
"Naozaj! Mozem s nim, prosim, hovorit? Dakujem."
"Mark, mame tu v sejfe vasu penazenku...."
"Coooooooo?.... Preboha! Naozaj? Jezismaria, ved som ani nevedel... Dakujem!
"Nebojte sa, je u nas v bezpeci, ak sa pre nu vyberiete, zavolajte najprv, lebo to trva desat minut, kym sa sejf otvori. Zatvarame dnes o pol desiatej....."
Mark prisiel asi o pol hodinu. S kyticou pre mna a niekolkymi dvadsatdolarovymi bankovkami pre tych mojich pracovnikov, co penazenku nasli. Kyticu som prijala a mame ju pri pokladniach na pulte. Peniaze? Tie nie. Mark nastojil na tom, aby sme ich zobrali. Ja som mu vtlacila penazenku do ruky a pomalicky som ho taktne vyprevadila k dveram (so salkou jeho oblubenej kavy na moj ucet!). Nerozumel, preco som mu nedovolila obdarovat mojich mladych pracovnikov. Pri dverach sme sa trochu porozpravali a zda sa, ze odisiel spokojny. Rozumel.
Mike a Lamon sa na mna s tazkym srdcom pozreli. Ich tyzdenne sprepitne mohlo byt o 40 dolarov vyssie. Spytala som sa ich, preco ocakavaju odmenu za nieco, co je sucastou normalneho spravania sa v civilizovanej spolocnosti: slusnost, poctivost a dodrziavanie takeho uplne obycajneho "zlateho pravidla". Spytala som sa ich, kolko by zaplatili nazlezcovi ich penazenky, keby sa im take nieco prihodilo. Mali zopar "mudrych" odpovedi, ktore nestoja za to, aby som ich uviedla.
Niekedy mam pocit, ze dnes uz nikto ani neocakava, ze poctivi ludia este stale ziju medzi nami. A ak aj ano, naozaj je treba za dobry skutok cakat odmenu? Pre mna je odmenou to, ze som vedela ze Mark nemusel podstupit zdlhavu a otravnu proceduru s vybavovanim noveho vodicskeho preukazu, ze mu nikto nevybieli bankovy ucet a nemusel zrusit kreditne karty.
Pre mna je odmenou to, ze som sa spravala tak, ako sa ku mne spraval clovek, ktory pred niekolkymi rokmi nasiel moju zabudnutu kabelku a doniesol mi ju az k dveram nasho domu! Aj on veril v" zlate pravidlo". Tentoraz bol rad na mne....
