X+
Netrúfol si...bál sa vlastného zlyhania.
Sledovala som ho. Bola to ľútosť, vo vnútri, ten pocit? Nechcem to tak pomenovať. Išla som k nemu... Možno len na chvíľu som si priala, aby bol ako my, cítil sa normálny, vedel, že je. Aby zabudol, resetoval pamäť, že je indisponovaný. Prišla som bližšie a požiadala ho o tanec...odmietol. Nechcel, nešiel, nemohol...myslel si to. Odišla som.
Jednoducho urobiť delete, ako keď sa pomýlime pri písaní, vygumovať chybu, takzvaný stepback. Pre nás je to samozrejmosť, ako ráno vstať, ako poďakovanie, ako vziať si dáždnik keď prší...tak bežná vec - len malichernosť...pre neho nie. Prišiel o tento pocit. Tak veľmi sa chce vrátiť v čase, v hlave má stále TÚ otázku, na ktorú sa odpoveď už nikdy nedozvie. Skúsiť len posunúť ručičky na hodinách, pretočiť pásku...Cíti sa obmedzený? Iný? Ako sa vlastne cíti? Pochybila som...keď som sa na neho opätovne pozrela, v sekunde som vedela, že sa mýlim.
Na jeho tvári bol vidieť úsmev ( nie ten falošný, ktorý niekedy vidíme na tvárach svojich že vraj priateľov ). Bol úprimný a čistý. Žiaril a nepotreboval viac, síce poznal ten význam slova abazia, nebol zbabelý a jeho priority napredovali pred jeho neschopnosťou. Je rovnaký ako my, cíti, racionálne uvažuje, tak isto sa smeje, plače, vie milovať aj nenávidieť, má slobodnú vôľu. Je silný fyzicky, mentálne. Je rovnocenný a nepotrebuje ľútosť ani empatiu. Jednoducho človek. Síce musí zdolávať každodenné prekážky, to ho nerobí slabším, práve naopak. Možno niekedy nepríjemné pohľady a úškrny, nie sú jeho tieňom...tak irelevantné...nevníma, prechádzajú cez neho ako vzduch. Pre neho nieje život ako hendikep...žije ho...on je ten, kto vo mne vzbudí vždy rešpekt a sebareflexiu ( zato ďakujem )... ON je človek na invalidnom vozíku
