Silvester na Filipínach sme chceli osláviť čo možno najdôstojnejšie, preto som objednala ubytovanie v peknom rezorte v Puerto Galera na ostrove Mindoro. Je to len hodinku plavby od Batangas City. Výlet by sa nám ani nerátal, pokiaľ by sme si zase nenarobili problémy pri bezpečnostnej prehliadke pri nástupe na loď. Rozhodli sme sa totiž vziať so sebou ohňostroj. Šestnásť raketiek v jednej škatuli. Neviem, prečo sme si mysleli, že to na loď prepašujeme, veď to bola čistá výbušnina, ale skúsili sme. Samozrejme sa to nepodarilo, navyše sme museli pred tými strážnikmi vyzerať ako čistí blázni. Náš milý, Andrejkom vyprosený ohňostroj, skončil v odpadkoch.
Ešte predtým, ako sme vyšli z prístavu, doplávala k nám malá lodička, z nej povyskakovali deti, vyškriabali sa na našu loď a pýtali peniaze. Keď neuspeli, odplávali k ďalšej lodi. Takéto životaschopné a vynaliezavé deti som veru už dávno nevidela. Ale aj toto sú Filipíny.
Ostrov Mindoro bol práve v búrkovej zóne, ktorú spôsobila tropická búrka Seniang, more bolo živé, tak čo napadne Slovákovi na lodi na Filipínach ako prvé?
Pravdaže prevencia proti žalúdočným ťažkostiam. V ruksačiku sme si niesli fľašu calvadosu, a nie len obyčajného, ale rovno XO! Rozhodli sme sa zahodiť všetky predsudky a akože v obave pred morskou chorobou sme sa znížili k barbarstvu najhrubšieho zrna. Dávali sme si drahý calvadosík, tak ako ho francúzsky výrobca stvoril – rovno z fľaše.
Do cieľa sme doplávali šťastne, vystupovanie z lode priamo do prílivu na piesočnatej pláži s ťažkými kuframi už taká sranda nebola, ale zvládli sme to.
Zvládli sme aj odvoz tromi tricyclami do rezortu. Ale už na druhý deň sme sa presvedčili, že šiestim pasažierom v pohode stačí aj jeden tricycle (pripomínam, že ide o motorovú trojkolku, na ktorej sa vozia 2-3 Filipínci). Dvaja sedeli za šoférom, Andrej v batožinovom priestore, dvaja vnútri a Annamária vpredu pri nohách. Len do kopčeka sme šli o niečo pomalšie a všetci sme sa hromadne modlili, aby brzdy vydržali, keď sme išli dole. Odfotené to nemáme, lebo v tej chvíli nebol čas myslieť na to, kto je kto, ale verte mi, fakt sa to dá.
Ale to sme ešte nevedeli ani vtedy, keď sme si hneď po príchode na Mindoro naplánovali takzvaný „Island hopping“ – niečo ako túra po ostrove. Keďže nebolo k dispozícii žiadne auto, zohnali sme si jeepneys. Taký malý autobusík bez okien, podľa nás tak pre desať ľudí. Podľa šoféra je kapacita na sedenie vo vnútri 20 ľudí a na streche ďalších desať.
Odviezol nás na vysoký kopec na vyhliadku, k vodopádom Tamarraw falls, pod ktorými sa dalo kúpať, do pôvodnej dediny plnej usmievavých detí, ktoré nás už z diaľky vítali. Neviem, ako vedeli, že sa im chystám kúpiť cukríky...
Takže bol posledný deň v roku 2014, ako sa bežne na Silvestra robieva, išli sme sa potápať.
Z našej skupinky sa našli štyria odvážlivci – medzi nimi aj môj muž a synček, takže to nebol pre mňa najlepší pohľad, keď som ich v plnej zbroji videla klesať pod vodu. Bola som rada, že mi ostane aspoň Annamária, keď zvyšok rodiny zožerú žraloky. Navyše nám inštruktor po trojhodinovom tréningu v bazéne povedal, že tam, kde ideme (teda ku skale pri pobreží), nie je veľmi na pozeranie. Ale keď sme sa už na to dali, nevadí, aspoň si to vyskúšame.
Ku skale sa išlo až na druhý deň – ráno v prvý deň roku 2015. Do hĺbky 7 metrov sa nakoniec dostali len dvaja „účastníci zájazdu“ – Maťko a Erika. Vynorili sa úplne nadšení a Maťko vyhlásil, že mu je ľúto, že jeden z najlepších zážitkov roku 2015 zažil už v prvý deň. Plávali v úplnom tichu sami dvaja, držali sa za ruky a cítili sa ako v obrovskom nádhernom akváriu plnom rýb a morských živočíchov, ktoré hýrili všetkými farbami sveta. Keď toto bolo akože „nič moc“ podľa inštruktora, neviem si predstaviť, aký nádherný musí byť podmorský svet na Filipínach tam, kde „je čo pozerať“. Tým, čo nabrali odvahu a dostali sa až tam dole, úprimne závidím, ale ktovie, veď ešte neodchádzame, možno sa niekedy prekonám a nechám sa s tou obrovskou bombou na chrbte a závažím okolo pása tiež spustiť do hlbín mora, ale popravde už tá predstava ma celkom desí.
Ale preskočili sme silvestrovský večer. Zarezervovali sme si teda stôl v rezorte, ktorý sľuboval silvestrovskú zábavu, konkrétne „happy celebration“. No už pohľad na ostatných ubytovaných hostí nás dostal do pochybností. Boli to samé rodinky s blonďatými modrookými deťmi a kde-tu nejaký beloch s Filipínkou. Rýchlo sme pochopili, že o typickú filipínsku „happy celebration“ zjavne nepôjde. Keď živá trojčlenná reggae skupina začala hrať pomalé americké hity, zhltli sme vopred zaplatenú večeru, nasadli do tricyclov a utekali kade-ľahšie. Najľahšie bolo utekať hneď na vedľajšiu pláž, ktorá teda naozaj žila. Z každého plážového baru vyspevovala iná hudba, tancovali ženy, muži, muži prezlečení za ženy a aj niečo medzi tým. Celé pobrežie bolo zaplnené zabávajúcimi sa ľuďmi. Silvester, ako má byť.
Na polnoc sme si bežali vypiť zase zaplatené šampanské do nášho rezortu. No teda utekali... Vybrali sme sa tam namiesto tricyclami pešo po pláži. Pláž ale skončila po 10 minútach chôdze, potom tam boli už len skaly priamo pri mori, po ktorých sme sa v balerínach, žabkách a inej "vhodnej" obuvi, za svetla mobilov a vybuchujúcich ohňostrojov nad nami, snažili preliezť na našu pláž. Po ďalších 15 minútach nás to vyviedlo na vysoký útes široký asi 30 centimetrov, po ktorom sme museli prejsť. Našťastie sme toho veľa nevideli a mali celkom zvýšenú okrem adrenalínu, aj hladinu alkoholu v krvi, inak by to mohol byť celkom náročný prechod.
Ale stihli sme polnoc a pekne romanticky sme privítali nový rok prípitkom uprostred pláže s hučiacim morom, pri teplote 25 stupňov - ako mora, tak aj vzduchu, na nádhernom ostrove Mindoro, na divokých Filipínach. Zrazu sa do tej atmosféry hodila aj reggae romantika, na ktorú sme tancovali do skorých ranných hodín.
Zážitkov bolo ešte veľa, od krásnych scenérií, ktoré nám Filipíny po našich cestách ponúkajú, cez vodné skútre, výborné jedlo, kúpanie v mori v daždi, koktaily z čerstvého manga, ananásu, kokosu...
Ale hlavne som vďačná za to všetko, čo mi život prináša, za možnosť byť tu, spoznávať ďalší kúsoček tohto sveta a tešiť sa s z toho spolu so svojimi milovanými. Vážim si to nesmierne.
