Ale bola som rada aj preto, lebo vždy keď za nami niekto príde, mám konečne možnosť vycestovať niekam z tohto mesta. Snáď sa obyvatelia Batangas City veľmi neurazia, ale zatiaľ je to najškaredšie miesto, ktoré som na Filipínach videla. Je dosť veľké a v porovnaní s ostatnými mestami mi príde aj zaostalé a zanedbané. Keďže tu, žiaľ, nie sme na dovolenke, Števko pracuje 6 až 7 dní v týždni, deti chodia do školy častokrát aj v sobotu, tak je len veľmi málo príležitostí ísť na nejaký ten výletík.
A tak som sa vybrala hľadať na Filipínach nové pekné miesta tentokrát so sestrou. A aj sme našli. Okrem nádherných pláží a ostrovčekov som na Filipínach objavila les. Je samozrejmé, že našinca v prvom rade nadchne more, veď keď žijeme vo vnútrozemskom štáte, je nám to určite vzácne. Aj moja sestra chcela ísť len a len k moru. Objavila som však malý rezortík, ktorý síce výhľad na more mal, ale bol v kopcoch a omnoho fascinujúcejší bol pohľad na hory, ktoré ho obklopovali. Hory, kopce a na nich neskutočné množstvo paliem a inej exotickej zelene. Bolo tam trošku chladnejšie a úžasný pokoj.
Rezort bol o polovicu lacnejší, ako nejaký priamo na pláži a veľký zážitok bol už len cesta jeepom k nemu. Sadli sme si hore na korbu, boli tam sedačky a nad hlavami také tyče na držanie. Keď sme videli, do akého strmého kopca sa ten jeep chystá vyštverať, držali sme sa ich ako kliešte. Neskôr sme už na tých tyčiach len viseli ako netopiere len hore hlavou. Cesta k rezortu bola taká strmá, že tam nedokázali vyliezť ani tricycle a motorky! Ale pohľad po vystúpení z jeepu stál za to.
Pláž bola hneď pod nami, raz sme sa aj vybrali pešo dole tým kopcom a bola to zábava, lebo celú váhu tela držal len ten kúsok gumy na žabkách medzi prstami na nohe. Aj personál sa nám čudoval, že ideme na pláž pešo, bežne tam hostí vozili kedykoľvek na požiadanie autom.
Rezort ponúkal aj výlet k Aninuan Falls (vodopády), takže sme sa tam jedného rána aj vybrali. Zvyčajne sú takého výlety autom, čo sme aj očakávali. Keď ale prišiel asi 20-ročný chlapec z dediny – akože sprievodca a otvoril bočné dvere z rezortu priamo do lesa, došlo nám, že to také jednoduché nebude. Išli sme vlastne na dvojhodinovú túru po filipínskych lesoch. Už po prvých krokoch som oľutovala, že som si nedala dlhé nohavice, lebo porast bol miestami dosť hustý a všeličo v ňom žilo.
Hlavné, čo ma zaujímalo, boli hady. Chlapec síce hovoril lámavou angličtinou, ale slovo had, či filipínska kobra dobre poznal. Keď som sa spýtala, či tam sú, len jednoducho prikývol. Vraj tu dole veľmi nie sú, ale vyššie v lese áno. Potom som sa spýtala, či sa treba obávať, na čo mi on odpovedal, že nie, lebo on sa hadov nebojí a keď nejakého zbadá, tak zoberie palicu a zabije ho. Musím povedať, že ma to teda veľmi neukľudnilo, skôr naopak, ešte šťastie, že sestra veľa z nášho rozhovoru nerozumela, lebo sa hadov veľmi boli a bez obáv si cupkala a kochala sa pohľadom na tú „exotickú botanickú záhradu“, cez ktorú sme kráčali. Takže som sa pokúsila dať chlapcovi ešte jednu šancu na nejakú upokojujúcu odpoveď a tak mu hovorím: „Ale existuje nejaké sérum proti uštipnutiu filipínskou kobrou, či nie?“ A on na to znovu so stoickým pokojom: „No asi áno, ale tu v dedine nie je žiadna nemocnica, kam by sme sa dostali do 10 minút po uštipnutí.“ Evidentne mu už bolo divné, čo sa toľko na to vypytujem, veď hady sú celkom normálna súčasť ich života a zjavne to neriešia. Ale ja som sa nevzdávala, lebo som nutne potrebovala počuť niečo iné. Tak sa ho pýtam, či osobne pozná nejaký prípad, že by niekto umrel po uštipnutí hadom. A on, že nie, iba jeden jeho kamarát John kosil trávu a zomrel, keď ho uštipol had... Už som sa viac radšej nepýtala a snažila som sa myslieť na niečo iné. Pravda je taká, že hady sa boja ľudí. Pokiaľ by sme nejakého aj stretli, ale nechali by sme ho na pokoji, nemal by nám ublížiť. Údajne to nie sú útočné tvory, pokiaľ sa necítia ohrozené, vraj neublížia. A tejto verzie sa držím...
Prechádzka týmto lesíkom napriek všetkému určite stála za to. Krásne palmy, rastliny, ktoré sa my snažíme vypestovať v kvetináčoch, si tu rástli, ako keby sa nechumelilo. Les bol svetlý a pôsobil príjemne a bezpečne. Po zemi kokosové orechy, malé potôčiky, myslím si, že takto nejako musela vyzerať rajská záhrada. Keď sme išli popri chlapovi, čo tam zbieral kokosové orechy, z kokosu vyrábal potom kokosové mydlo a škrupiny pálil na drevené uhlie, takmer sme mu závideli, že môže pracovať v takom krásnom upokojujúcom prostredí.
Vodopád bol len taký vodopádiček zo skaly, pod ktorým sa dalo kúpať, ale tá prechádzka bola krásna.
Cestou naspäť sme stretli opicu. Myslím skutočnú, v prenesenom význame sme ju stretli až na druhý deň po veľmi chutnom nápoji nazvanom Zombie.
Celkom ťažko sa mi vracalo znovu do reality v Batangase, lebo hory mám rada. A je mi úplne jasné, kam sa vyberiem, keď sa vrátime na Slovensko. Do našich Tatier. Mám ich úplne najradšej, sú jednoducho také naše... A aj táto prechádzka s vodopádikom mi tento kúsok domova pripomenula.
