Ako každé vypravila som muža do práce a ako každé ráno som išla popolievať trávnik a kríky okolo domu. Ako každé ráno som pozdravila aj žaby, ktorým sa voda mimoriadne páči. Celkovo sa u nás cítia dobre, pretože náš denne zavlažovaný dvor je ako oáza uprostred slnkom vysušenej púšte. V toto ráno však neboli jediné, kto ocenil moju starostlivosť o zeleň. Vodný rozstrekovač prilákal na náš malý trávniček pre domom aj ďalšieho živočícha. Keď som išla hadicu presunúť na iné miesto, priamo pri žabacej jame sa plazil lesklý, asi meter dlhý, bledohnedý hadík. So zdvihnutou hlavičkou sa vytešoval z prúdu vody.
Viem si predstaviť, ako by zareagovala typická žena, keby také niečo zbadala ani nie meter od seba. Ale viete, ako zareagovala žena, ktorá je už 6 mesiacov na Filipínach a žije v dome s jaštericami a ráno na dvore zdraví ropuchy? Najskôr mi preletelo hlavou:
„Aha, ďalšie zvieratko do zbierky, hadíka sme tu ešte nemali. Určite ho prilákala voda. Ani sa mu nečudujem, keď je vonku taká horúčava. Vyzerá neškodne. A ako dvíha hlavičku a užíva si vodu. Idem si ho odfotiť!“
Zbehla som do domu po mobil, myslím, že som ani len vchodové dvere nezavrela, aby som ho nevyplašila. Vrátila som sa na dvor, chodila som dookola a rozmýšľala som, ako blízko môžem prísť, aby som spravila čo najlepšiu fotku. Potom som si uvedomila, že môj mobil má veľmi nekvalitný foťák a určite tam nebude vidno detaily. Urobila som pár fotiek a naozaj boli nekvalitné. Vzápätí som znovu vybehla hore schodmi po lepší fotoaparát. Cestou mi už začalo postupne dochádzať, že to môže byť aj celkom nebezpečné, tak som sa rozhodla odfotiť ho radšej cez okno. Bol blízko, tak by to nebol problém. Ako som však odtiahla žalúzie, návštevník sa zľakol a zliezol do žabacej jamy.
Bola som sklamaná. Ale aspoň som si ho stihla riadne poobzerať a zagooglila som v obrázkoch filipínskych hadov, čo by to mohlo byť. A aj som ho našla. Presne taký istý ako v skutočnosti. Keď som obrázok rozklikla, aby som našla popis, skoro mi oči z jamiek vypadli. Vraj „naja philippinensis“ – kobra filipínska. Zúfalo som hľadala nejakého podobného neškodného hada, ale tomuto môjmu sa nič iné nepodobalo. A aké bolo moje zdesenie, keď som sa dočítala, že kobra filipínska (v tagaloku nazývaná „carasaen“) je nebezpečná nie len vtedy, keď niekoho uhryzne, ale niekedy sa nazýva aj „spitting cobra“ (pľujúca kobra), lebo jed pľuje a až do 3 metrov, pričom krúti hlavou, aby sa dobre rozprášil a bezpečne zasiahol lesknúce sa oči obete. Tento jed je nebezpečný aj pre človeka, pokiaľ sa dostane do očí. Kobra filipínska sa vyskytuje práve v strednej a severnej časti Filipín, aj na našom ostrove Luzon, žije v blízkosti riek alebo iných vodných tokov, nakoľko má rada vodu, obľubuje lesíky, trávnaté plochy, ale aj polia a ľudské obydlia. Náš dom s čerstvou vodou, zelenou záhradou, oproti ktorému je lesík s vyschnutým potôčikom na okraji mesta, spĺňa všetko. Ale súvislosti som si pospájala, až keď som si prečítala poslednú vetu: Kobra filipínska sa živí malými cicavcami, jašteričkami a ...žabami.
Keď som sa pred pár týždňami rozhodovala, či si žabací dom na dvore ponechať, povedala som si, že žaby sú prirodzená súčasť prírody a likvidujú hmyz, tak prečo sa ich zbavovať. Neuvedomila som si však, že potravinový reťazec má aj druhý koniec a že skôr či neskôr sem príde niečo, čo sa bude živiť práve mojimi žabami. Keďže ich dom v podzemí bol už celkom veľký a navyše vždy zavlažovaný, bola len otázka času, kto sa na ne ulakomí. A tak sa aj stalo. Na našich ropuchách si prišla pochutiť kobra.
Po dôkladnom zvážení všetkých zistených skutočností a v snahe predísť šoku, ktorý sa ma postupne zmocňoval, som si nedopitý mango shake na raňajky vylepšila riadnou dávkou pravého filipínskeho rumu. Presne takto sa robí mango daiquiri, na ktorom si väčšinou pochutnávame len na dovolenke pri mori. Ale veď prečo si ho nedať aj na obyčajné raňajky v obyčajné ráno na Filipínach s kobrou pred dverami?
V ten deň som vonku už nevychádzala. Nejako som nemala chuť. Bolo mi vnútri celkom dobre. Nešla som ani odtrhnúť papáju, ani vyniesť smeti. Druhá polovica záhrady ostala výnimočne nepopolievaná. Ale nejako som to predýchala. Čo je zaujímavé, v ten večer na dvore žiadne žaby neskákali. Vždy sme si museli na ne dávať po zotmení pozor, Števko jednu už aj pristupil, ale bola dosť veľká, tak to prežila. Ale aj oni asi pochopili, že to nie je veľmi bezpečné.
Na ďalšie ráno prišiel sused (teda ako správny Filipínec, prišiel aj celou rodinou vrátane detí), žabací príbytok vyhrabal, zvyšné ropuchy povyťahoval za nohy, vyhodil za dom a do jamy nasypal štrk. Vtedy nám prezradili, že kobry sa tu vyskytujú v lete dosť často, ale že do dvorov by liezť nemali. Veľmi ma to neukľudnilo, tak som si najala záhradníčku, ktorá bude chodiť polievať trávnik a už treba len dúfať, že keď nemáme žaby, hadíky už nebudú mať dôvod chodiť k nám na ďalšie návštevy.
Rozmýšľam o tom, ako ďaleko sa až môžu posúvať hranice ľudskej tolerancie. Po prvotnom zhrození, keď som si uvedomila, že budem žiť s jaštericami, potom obrovské pavúky, šváby, denque komáre, ropuchy, som si znovu skoro balila kufre, tentoraz kvôli kobre. Mám pocit, že môj blog sa postupne nechtiac mení na zoologickú príručku. Ale stále sme tu, normálne žijeme, sem-tam síce s mango daiquiri na raňajky, večer povynášame pavúky, trpezlivo každú noc počúvame veľmi hlasno tokajúce jaštery a ráno vreskot džungle. Najnovšie pribudol už aj škrekot opíc, vraj sa zvyknú vlámať aj do domov za jedlom.
Som naozaj zvedavá, čo bude nasledovať po kobre. Už čakám len opicu sediacu večer na teraske s drinkom v ruke...
