O tajfúnoch som doteraz počula len z rádia, takže ako rodený analytik som prípravy zobrala systematicky. V prvom rade som našla zdroj dôveryhodných informácií o pohybe a rýchlosti cyklónu na internete. Odkaz som si pridala na lištu do prehliadača. To isté som spravila na mobile. U domácich som si zistila, ktorý miestny televízny kanál zvyknú pozerať, aby sa dozvedeli relevantné informácie. Nasledovalo hľadanie zdroja pre informácie týkajúce sa školy, teda či deti majú voľno a dokedy. Priebežný monitoring bol ako-tak nastavený.
Možno sa to zdá smiešne, že riešim takéto banality, ale skúste si predstaviť, že ste v dome, v ktorého okolí nepoznáte zatiaľ nikoho (teda okrem susedov so siedmymi deťmi, ktoré z času na čas prídu prosiť o jedlo), v meste, v ktorom poznáte len správcu domu a jednu Rosalitu, na ostrove, na ktorom kultúra, zvyky a spôsob uvažovania sú diametrálne odlišné od toho vášho a do toho sa k vám len tak mimochodom donesie, že sa blíži tajfún. Manžela máte na stavbe vzdialenej 8 km, čo pri tejto premávke môže predstavovať aj 2-hodinovú cestu domov, ktorá vedie cez jediný most slúžiaci pre celé mesto s vyše 350 000 obyvateľmi. Navyše máte niekde v škole ešte dve deti.
Len tu zisťujem, že veci, ktoré doma robíme automaticky a nad ktorými sa vôbec nezamýšľame, v cudzom prostredí vyžadujú omnoho viac energie a organizačných schopností. Keď spomeniem len ako príklad objednanie pizze od donáškovej služby:
DOMA – zoberiem mobil, vytočím uložené číslo na pizzériu, ktorá robí (v mojom prípade) najlepšiu bezlepkovú pizzu, nadiktujem čísla pízz a adresu. Každý si už svoje obľúbené číslo pamätá, ale ak predsa, kuknem na net do menu alebo len poviem, čo tam má byť. Za 30 minút „pizzaauto“ trúbi pri dverách, vyplatím, papáme.
V CUDZOM SVETE – hľadám na internete pizzériu s donáškovou službou v Batangas City. Musím zobrať do úvahy, že keď chcem, aby bolo aspoň trochu teplá, keď ju prinesú, musí byť z blízkeho okolia domu. Pizzérie, v ktorých sme doteraz boli, robili len takú americkú pizzu s hrubým cestom, ktorú veľmi nemáme radi, uprednostnili by sme normálnu pizzu. Bezlepkovú pizzu samozrejme nezháňam, to by bolo dosť naivné, ale nevadí, aspoň deti sa budú tešiť, konečne nebude ryža, ja si dám kukuričné tacos. Internet je taký pomalý, že po 30 minútach pokusov o otváranie rôznych stránok a zadávaní adries do mapy, aby som videla, či sú blízko, to vzdávam. Takže volám správcovi domu, žije síce v inej štvrti, ale možno bude poznať nejakú dobrú „pizzérku“. Správca nevie, ale pošle k nám Josie s letáčikmi, ktoré ostali po majiteľovi domu, možno tam niečo nájdeme. Josie príde o ďalších 30 minút a donesie asi 50 letákov z reštaurácií. Vybrali sme jednu, ktorá podľa mena nebola americká a bol na nej aj pripnutý starý účet z donášky, takže zjavne sem už pizzu viezli. Keď si deti zo 40 druhov konečne vybrali, na konci letáčiku bol oznam, že donášku robia pre veľkosti XS, S a XL. Gramáž tam uvedená nebola, ale podľa ceny sme odhadli, že to budú asi nejaké veľké pizze. Keďže každý chcel inú, zatrhla som vyberanie a rozhodla sa objednať zlatú strednú cestu – veľkosť S so 4 druhmi obloženia. Volám donáškovú službu. Mám zlý signál, lebo sa práve zotmelo a vtedy je sieť taká vyťažená, že sa dá telefonovať len z jedného kúta v dome. Idem do kúta, konečne to zvoní. Prvá predavačka nerozumela po anglicky. Po niekoľkých neúspešných pokusoch zavolala inú predavačku. Potom nás prerušilo. Vytáčam znova. Po anglicky rozumie, tak som na ňu vysypala, čo chcem, kto som a kde bývam. Následne som to musela po kúskoch opakovať ešte asi desať krát. Potom prišli doplňujúce informácie – akej farby je dom, to som vedela, že nejaký do žlta, ale pozriem von z okna a vedľa nás silno žltý dom, tak hovorím, bledohnedý. Akej farby je brána, hovorím, že netuším, idem sa pozrieť. Z terasy nevidno, lebo je tma, vyjdem von, zatiaľ nás samozrejme prerušilo a zistím, že plot je hrdzavý, ale asi bol pôvodne šedý. Vrátim sa hore do kúta, vytočím znova, nedvíha. Potom príde sms, že aký je ten plot. O 10 minút ďalšia sms, že ako sa to vlastne volám, keby mali problém to nájsť, vraj sa spýtajú susedov. Odpíšem, že sme tu krátko a dom patrí rodine XY.
Za tým sa ma Andrej pýta, či som nahlásila strážnikovi pri bráne, že nám príde pizza, aby ho pustili. Nevedela som, že to treba, ale zohnala som číslo a volám, že príde pizza. Strážnik si myslel, že potrebujem tricycle (lebo deň predtým som si pýtala číslo na tricycle, keby som potrebovala niekam zviezť). Pizza prišla o ďalšiu hodinu. Studená. A hlavne obrovská.... XL sme dobre odhadli, že to je extra veľká, ale S neznamenalo „small“ (malý), ale SUPER. Jediné šťastie, že som neobjednala XS, lebo to by bolo extra super big. Nakŕmili sme aj šoféra, voláme ho Epoy, jeho rodinu a mravce. Tie sa hneď zhŕknu okolo, keď zacítia na stole jedlo...
Takže asi toľko o banalitách, pripraviť sa na taký tajfún s vedomím, čo všetko sa môže skomplikovať, možno že nie som dosť praktická, ale bola to celkom výzva.
Ako druhý krok som v piatok skoro ráno zobudila deti a išli sme na nákup nevyhnutných potravín. Medzitým som doobjednala pitnú vodu. Očakávala som v celom preľudnenom meste zápchy a samozrejme rady pri pokladniach. To, čo som však videla, ma vydesilo ešte viac. V meste nikde nikoho. Takmer prázdne cesty, čo sa tu nestáva ani o polnoci. V obchode pár ľudí na bežných nákupoch. Okrem potravín sme kúpili štyri sviečky a dva lampáše. Keď sme boli pri pokladni, začali hučať sirény a všetci predavači zvoniť zvoncami. Po minúte prestali a všetci začali ukazovať na veľké koleso šťastia a šťastnú výherkyňu tabletu. Keď sme sa opäť nadýchli a Epoy videl naše zdesené tváre, snažil sa nám vysvetliť, o akú súťaž išlo.
Mňa však v tej chvíli zaujímalo jedine to, čo nás o pár hodín čaká a ako sa na to pripraviť. Mala som pocit, že som jediná, koho to trápi. Epoy povedal, že oni sú zvyknutí na tajfúny od malička. Príde k nim okolo 20 do roka, z toho asi polovica zasiahne aj pevninu. Že treba len všetko pozatvárať a nevychádzať von, a že keď máme dobrý dom, malo by to byť v poriadku. Potom ešte dodal, že oni v Batangase sú takí „blessed“ (požehnaní), že zatiaľ žiadne veľké škody po tajfúnoch nemali. Bol to celkom paradox, pretože sme práve prechádzali popri moste, ktorý minulý rok zničil tajfún Haiyan, takže v celom Batangas City ostal už len jeden. Napriek môjmu vyzvedaniu, som sa už nedozvedela nič viac o tom, ako sa efektívne na tajfún pripraviť.
Ako ďalšiu vec – po zásobení sa potravinami, vodou a sviečkami, priebežnom monitoringu postupu tajfúnu a po niekoľkých hádkach s mužom, či predsa len musí ísť na stavbu aj vtedy, keď sú už všetci Filipínci zalezení doma, som začala zisťovať, aké sú výstražné stupne, čo znamenajú, aké stupne má samotný tajfún a hlavne, prečo má skoro každý aj dve mená.
Toto som zistila:
Základným zdrojom informácií je PAGASA - filipínska národná meteorologická inštitúcia, ktorá bola založená v roku 1972, a ktorá je oprávnená vydávať varovania týkajúce sa počasia. Skratka je z anglického názvu „Philippine Atmospheric, Geophysical and Astronomical Services Administration“ a vo filipínskom jazyku tagalog slovo „pag-asa“ znamená „nádej“. /1
V polovici 20. storočia začali americkí meteorológovia na Filipínach pomenúvať tropické búrky ženskými menami. V tejto tradícii PAGASA pokračovala aj po odchode Američanov a dávali hurikánom mená zaradom podľa abecedy. V januári 2000 sa Svetová meteorologická organizácia (WMO) rozhodla, že mená tajfúnom bude dávať postupne 14 ázijských krajín. PAGASA však naďalej dáva aj svoje „filipínske“ mená, preto sa náš Hagupit volá aj Ruby. /2
PAGASA rozlišuje štyri druhy tropických cyklónov:
- Tropická níž – vietor od 30 do 60 km/h
- Tropická búrka – vietor od 61 do 117 km/h
- Tajfún – vietor od 118 do 220 km/h
- Superfajfún – vietor nad 220 km/h
Hagupit (Ruby) bol spočiatku supertajfún, neskôr oslabil na tajfún, potom znova zrýchlil na superfajfún a včera (pondelok) už bol „len“ tropická búrka. Ľudia zalezení v domoch vytrvalo čakali celé štyri dlhé dni. Mala som pocit, ako by sa život doslova zastavil. Predtým preplnené ulice boli prázdne, v bežne preplnených nákupných centrách nebol takmer nikto. Deti boli doma. Keď nechodil ani v nedeľu, primátor vydal nariadenie o zatvorení škôl aj na ďalšie dni. Škola zverejnila modlitbu za ochranu pred tajfúnom. To čakanie bolo vyčerpávajúce. Možno viac pre nás ako pre domácich, lebo my sme na rozdiel od nich nevedeli, čo nás čaká.
Ku nám do Batangasu začal prichádzať v pondelok o 3:00 h. ráno. Celý deň do večera len pršalo a výrazne sa ochladilo. Z modrého vodovodného kohútika začala tiecť studená voda (predtým bola vždy len teplá). Dážď silnel až do 22:00 h., potom sa konečne pridal vietor. Silný vietor. Ako povedal Epoy, našťastie máme dobrý dom. Stačí o trochu chatrnejšia stavba a nemuselo by to skončiť dobre. Elektrika vypla, v domoch zasvietili lampáše. Jedna strana oblohy nebola celkom tmavá, bola červená. Najprv som myslela, že je tam nejaké silné svetlo z budovy, ale nebolo. Ku nám prišla už len tropická búrka. Veľa vody a veľa vetra. Musím povedať, že pre nás bolo na tajfúne Ruby najhoršie čakanie. Keď začalo fúkať, vedeli sme, že už je konečne tu a ako vypla elektrika, zaspali sme aj my. Tajfún si fúkal až do rána a my sme spali. Ráno ešte stále pršalo, odtrhlo nám dvere na miestnosti pre práčku, ktorú majú Filipínci zväčša vonku. Polámalo zopár stromov, palmy a bambusy ostali. Celý nasledujúci deň sa nič nezmenilo. Nepracovalo sa, školy boli zavreté, aj Epoy si pýtal voľno. V meste nie sú žiadne výrazné škody, ale myslím, že ľudia potrebujú oddych, lebo v tomto prípade, ich to čakanie vyčerpalo rovnako ako nás.
Veľa o Filipínach som teraz pochopila. Už chápem, prečo sa tak boja dažďa, je predzvesťou niečoho zlého. Chápem, prečo aj nové domy vyzerajú zničene, tým prúdom vody je len ťažko odolať. Chápem, prečo majú malé okná na domoch a väčšie sklenené plochy sú vždy rozdelené na veľa malých, pri tomto vetre, by väčšie okná nevydržali. Chápem, prečo tak veľmi bojujú za životné prostredie a nepoužívajú igelitové tašky, lebo ak je len malá nádej, že by mohli pomôcť zmierniť dopady globálneho otepľovania, tak to urobia a neskúmajú, či je to dokázané alebo nie. Chápem, prečo sa deti v škole každé ráno modlia a ďakujú Bohu, že prežili noc, na týchto ostrovoch to nie je celkom samozrejmé. Už chápem, prečo mal toľko obetí tajfún Haiyan na druhej strane Filipín, ľudia nečakali, že by práve ten mal priniesť skazu, keď ich zažívajú tak veľa, a preto ako vždy predtým, čakali vo svojich chatrných drevených domčekoch, držali sa za ruky a modlili sa k Bohu, namiesto toho, aby prešli len pár metrov do murovaných úkrytov. Tento rok pri Hagupite to už nepodcenili.
Je dobre, že Batangas je zatiaľ „blessed city“, treba len dúfať, že Batangas nebude potrebovať príučku, akú priniesol Haiyan, aby si uvedomil, že niekedy len nádej nestačí.
1/ http://pagasa.dost.gov.ph/
2/ http://en.wikipedia.org/wiki/Typhoons_in_the_Philippines
