Zatiaľ čo Qasim sedí v školskej lavici, iné deti sa hrajú naboso v špinavých uliciach, behajú bezcieľne po okolí a snažia sa splašiť niečo pod zub. Život v Machar Colony (doslovne preložené: moskytia kolónia) vôbec nie je jednoduchý. Čo začalo ako útočisko pre prišelcov z Balučistanu sa dnes rozrástlo na viac ako 700 tisíc obyvateľov nahustených na malom území, žijúcich v provizórnych príbytkoch alebo bez strechy nad hlavou.
Vzhľadom na to, že status tejto kolónie je ilegálny a mestom nebola nikdy uznaná ako obývaná plocha, nemá žiadny prístup k verejným zariadeniam a nie je nikdy uvádzaná vo vládnych plánoch a politike na zlepšovanie a modernizovanie mesta.
Pred časom som túto kolóniu navštívila aj so známou, ktorá tu pracovala pre organizáciu Concern for Children. Cieľom našej návštevy bola obhliadka nového zariadenia, ktoré malo slúžiť miestnym ženám na varenie. Ako jedno z absolútneho minima podobných zariadení má prístup k čistej vode, plynu a elektrine. Ženy si tam môžu prísť navariť v dobrých podmienkach, stretnúť sa mimo domova a zároveň dať svoje najmenšie deti do miniatúrnej miestnosti s hračkami bez strachu kam sa zatúlajú.
Hneď po príchode do kolónie som bola naozaj v šoku a napriek tomu že to bolo pred vyše rokom si na to stále živo spomínam. Myslím, že môžete vidieť akékoľvek množstvo fotiek, článkov, filmov, ale nič sa nevyrovná realite. Tej realite, ktorá pre mňa trvala pol dňa a pre miestnych celý život. Z upravenej asfaltovej cesty sme s naším roztraseným minibusom vyrazili na strastiplnú cestu po špinavých, hrboľatých, prašných uličkách plných smetí. Aj bez otvorenia okna mi do nosa vrazil silný a štipľavý zápach, ktorý dokážete cítiť až na jazyku. Nedokázala som definovať či pochádza zo všadeprítomných smetí, výkalov, zvierat alebo z toho čudesného kanálu tiahnuceho sa uprostred kolónie, ktorý bol jediným zdrojom vody, slúžiacej na robenie potreby, umývanie, varenie, pranie a samozrejme aj pitie. Nepripravená na túto tak drasticky odlišnú realitu som zvyšok návštevy vnímala ako v tranze.
Ako prvú sme navštívili kuchyňu, kde som mala možnosť sa porozprávať s jednou z miestnych žien. Po prezretí miestnosti na varenie a celého zariadenia mi hneď napadla prvá otázka. Ako varia ženy, ak nemôžu prísť sem? Ako som sa dozvedela, väčšina žien varí doma. Nie však v riadnej kuchyni na aké sme zvyknutí. Väčšina žien je celý život zavretá medzi štyrmi stenami, varia na provizórnych pieckach, ktoré sú často len pár tehál postavených na seba. Kúria zvyškovým drevom z miestneho prístavu, ktoré pochádza zo starých lodí a je lakované a chemicky upravené. Piecky nemajú žiadny komín, takže všetok dym je vnútri v dome a von sa dostáva jedine cez dvere alebo maličké okno. Samozrejme tieto ženy a aj ich deti následkom toho trpia na závažné respiračné ochorenia, avšak ku zdravotnej starostlivosti sa dostanú len veľmi ťažko.
V tejto kolónii, tak ako vo všetkých jej podobných pracuje veľké množstvo neziskových organizácií, avšak výsledky sa dosahujú veľmi ťažko. Či už je to nedostatkom financií, roztrúsenými aktivitami, vzájomným súperením alebo jednoducho obrovským rozsahom daného problému, výsledky sú stále slabo viditeľné. Napriek tomu je skvelé vidieť , že aspoň tých 100 žien, ktoré prichádzajú variť každý den, má svoj život znova o niečo lepší, aj keď je to len smietka v celej spleti problémov.
Pokračujeme daľej k návšteve nového zdravotného strediska. Okolo nás sa týčia „domčeky“ zbúchané zo všetkých možných aj nemožných materiálov. Ich rozmery sú často také malé, že naša bežná paneláková kuchyňa by bola oproti nim luxusne veľká. Do takého domčeka sa v priemere vojde 8-členná rodina. Takýchto domov sú tu tisíce a ľudia za ne dokonca musia platiť nájom.
Príchod do zdravotného strediska ma utvrdzuje v tom, že od honosného popisu to má naozaj daľeko. Vchádzame do malej miestnosti, kde nás víta miestny lekár a ukazuje nám nadšene celé zariadenie. V prvej miestnosti je stôl a maličká čakáreň, v druhej miestnosti je lôžko a provizórna ambulancia a je oddelená čiastočne od tretej miestnosti vzadu na zložitejšie úkony. Zariadenie poskytuje tú najzákladnejšiu starostlivosť a lieky pre tých najchudobnejších, avšak stále zápasí s nedôverou ľudí, ktorí dotreaz liečili svoje problémy a neduhy prostredníctvom alternatívnej medicíny alebo šamanských praktík.
Doktor nám vysvetľuje, že pri práci s ľuďmi v núdzi treba mať stále nekonečnú trpezlivosť. Hlavne ak im vnucujeme niečo nové, na čo nie sú zvyknutí. Vôbec nezáleží na tom, či je to pre ich dobro. Vôbec nezáleží na tom, že sa ich život zlepší. Nedôvera je základom ich prežitia, hlavne ak žijú celý život v stave beznádeje.
Držím palce Qasimovi a všetkým deťom, ktoré aj v týchto ťažkých podmienkach dokážu nájsť silu bojovať, ktoré rodina dokáže podporiť vo vzdelávaní a ktoré svojím talentom dokážu často predbehnúť aj deti z mestských a súkromných škôl. Situácia nie je ani zdaľeka dobrá, ale je aspoň je malý krôčik od najhoršej.
