Dosť odpudzujúce... Sme zvyknutí, že po meste sú kadejakí muzikanti, divadelníci, speváci, ale smrtku som dnes stretla prvýkrát... Navyše pri smrtke stála v tej chvíli, keď som spustila svoj kukuč-záber na to miesto, kde stála, mladá mamička s dieťatkom. "Zrejme to bude niekto, kto potrebuje pomoc a takto demošntruje svoju bolesť," pomyslela som si... No neskôr sa ukázalo, že mamička bola s dieťatkom, aby vhodilo smrtke k nohám drobné a vzápätí sa pridali k mužovi, ktorý poznamenal niečo ako: "Tak dnes sme si vykúpili smrť..."
Zarazilo ma to... Bolo to strašné vidieť tam skutočne hrozný obraz smrtky a malinkého dieťatka... spolu. Ale vieme, že tak to v živote naozaj chodí... Že si nevyberieme. Smrť berie mladého, starého, muža, ženu, dieťa, starca... Nerobí rozdiely... A čo je najpodstatnejšie: Jedine v smrti máme istotu, že určite príde...
Nechcem však písať o smrti. Ale o čase... Často hovoríme vo svojom živote, že nemáme na niekoho čas, že s ním strácame čas, že nestíhame, že sme čas stratili... Pritom čas nie je vec. Neexistuje presná definícia, skôr tých pomenovaní a terminológií času je veľmi veľa... Ale čas nestrácame. Vždy ho máme. Pretože čas to je prítomná chvíľa a je na nás, ako s ním naložíme. Máme v tom absolútnu slobodu.
A o čas sa máme starať. Ako? No tak, že prežívame prítomnosť - je to presne ten okamih medzi minulosťou a budúcnosťou. Lebo môžeme mať čokoľvek naplánované, vôbec to nemusí vyjsť, a môžeme rozmýšľať akokoľvek nad minulosťou, môžeme tým premárniť terajšiu prítomnú chvíľu.
Práve predstava smrti nás má upozorniť na to, že túto práve prežívanú chvíľu máme využiť čo najlepšie. Nedať sa vyprovokovať životnými situáciami. Viem, stále chceme niečo ešte stihnúť... stresujeme sa... a iste sú to dôležité veci - práca, rodina, starosti, majetok... ale keď nám zomrie dieťa, keď stratíme zamestnanie, keď nám ukradnú auto alebo nám zahlásia nevyliečiteľnú chorobu - zrazu máme pocit, že sme sa kamsi zbytočne ponáhľali, že sme ani nežili...
A tak sme v živote povolaní k tomu prežívať v plnosti každú chvíľu a prežiť ju v dobrom. Dávajme si otázku: "Žijem tak, aby môj čas obohatil vnútorne mňa aj iných?"
Viete, každý je strojcom svojho šťastia. Zmena myslenia toho, čo je skutočne podstatné vo mne, v mojom živote, v mojej rodine, v okolí je tým najšťastnejším riešením.
Veď... šťastní sú tí, ktorí sa na nepredvídateľné okolnosti života, ktoré žiaľ, často nevieme ovplyvniť, pýtajú nie otázkou: "Prečo sa to stalo práve mne?" ale kladú si otázku: K čomu táto udalosť môže poslúžiť?
Prajem Vám dobré prežitie prítomnej chvíle...
