Cítim sa akási prázdna. Ako keď je sucho po daždi. Nemám ani poňatia, čím to môže byť. Keď sedím sama doma, tak to vnímam najviac. Kebyže ma niekto vytiahne von, alebo čo. Aspoň raz nechcem byť tá, ktorá organizuje všetko.. Neviem ani pomenovať tieto moje pocity. Apatia, depresia, nezáujem.. Vždy sa na niečo teším a potom príde toto. Presne ako s mojimi snami. Pred nedávnom sa mi jeden splnil.. Bolo to také, pekné. Taký pekný letný deň, každý by taký mohol kľudne byť. Lenže, ako vždy, sila po dni išla preč. Teraz mám len obavy. Neviem prečo. Chcem skoncovať s týmito pocitmi, veľmi sa mi nepáčia. Potrebovala by som nejakú skvelú správu, aby som premýšľala nad niečím iným, lebo znova to ide tým smerom, ktorým to ísť nemá.. Neznášam ten pocit samoty.. Sedím v tme na posteli a spustia sa mi slzy. Pýtam sa, prečo? Veď mne nie je vôbec zle, prežívam zo dňa na deň. Pesnička, ktorá to najviac vystihuje je: ,,Scared of lonely". Nemusím vysvetľovať prečo. Zlé je to, že ja sa nebojím len samoty. Bojím sa, že sa stane niečo, čo budem ešte dlho ľutovať. Bojím sa, že som urobila zlé rozhodnutie.. Je to ako ticho pred búrkou. O chvíľu sa rozfúka vietor a potom príde búrka. Ako inak, aj s bleskami a všetkým čo k tomu patrí. Ako veľmi mi chýbajú niektoré veci.. A koľko ich je.. Cítim sa veľmi zvláštne. Snívam, veľa snívam. A píšem. Keď píšem, tak zabúdam. Je to taká úľava, napísať to na papier a dať to prečítať celému svetu. Možno si naivne myslím, že sa ukáže niekto, kto mi rozumie, keď si to prečíta. A možno to je celé inak.. Iba občas mám pocit, že robím to, čo ma napĺňa. Je to vtedy, keď dostanem príležitosť. Príležitosť predviesť to, čo mi ide najviac. To je samozrejme tanec. Moja vášeň. Príležitostí je teda dosť, stále mám potrebu za ne ďakovať. Je to vždy hodina, kde nemyslím na nič iné, nechám sa pohltiť hudbou a je to tá najlepšia hodina za týždeň. Milujem to.. Tieto pocity nezostanú v srdci navždy. Oni za chvíľu budú úplne niekde inde. Len to prečkať v klude, bez zbytočných zlých rozhodnutí. Celé toto moje obdobie mi príde divne. Každá sekunda, každá minúta. Ako v nejakom filme, kde má hlavná hrdinka ,,zlé obdobie", ktoré prejde po pár sekundách depresívnych záberov. Čakám na tie posledné sekundy a oni sa ani neuráčia prísť. V hlave mám otázniky a navyše sa ani neviem rozhodnúť.Príde mi to také ťažké, pri tom správna možnosť je už dávno zvolená. Mám pocit, že nech sa rozhodnem akokoľvek, tak mi bude niečo chýbať. Už to nebude rôznorodosť, už to bude rovnaké. A to ja nemám rada. Chcela by som sa pretĺkať životom bez tohto rozhodnutia. Neviem čo je pre mňa lepšie, nikdy sa to nedozviem. Neviem čo mám radšej. Oboje rovnako. Nechcem sa rozhodnúť. Chcem, aby to bolo ako predtým. Predtým, keď sa ešte nezačal bludný kolobeh udalostí, ktoré ma nasmerovali po inej ceste mojim životom. Boh vie, čo by sa stalo, kebyže kráčam po tej starej.. Ako sa poznám, chcela by som po tej starej behať s ľahkosťou. Ale to by nešlo, pretože čím by som utekala rýchlejšie, tým by cesta plynula pomalšie. Presne toto je jedna z vecí, ktorá by mi ani v ,,starom živote" nedala spávať.Minule som zažila taký krásny pocit. Pocit, že je mi niekto vďačný. Bola som vďačné ešte viac a hneď som si vyliala srdce tým, že som to napísala. Ale bolo to súkromné a plné vďačnosti. Peknú vlastnosť mám. Aj tak mám veľmi veľa možností. Lenže ich nevidím. Zaslepujú ma moje neopísateľné pocity. Kaja to nazvala ,,fjú". Myslím, že ten názov perfektne sedí aj na môj prípad zmätenosti. Asi toľko.
