Slová by boleli.

„Zabudni na to, vieš že to nejde“ snažila som sa odhovoriť moju že vraj najlepšiu kamošku od návrhov, aby som si konečne s niekým vyšla.„Ale veď sa naňho pozri! Telo má ako vrcholový športovec, známky v škole dobré, je inteligentný a len o rok starší od teba. Čo viac ti chýba?“Ako keby to bolo všetko..„Skonči s myslením na to, že sa po Leovi objaví ďalší taký, s ktorým budete mat ešte aj mená psov rovnaké. Tá tvoja „iskra“ či ako to nazývaš, nechodí každý deň, mesiac, ba ani rok. Možno ani celý život. Tak sa už prosím daj dokopy, prestaň myslieť na Lea a na toho druhého hajzla. Ktorý ti zničil život. Užívaj si!“Krásny monológ Nela, fakt áno.Keby si len vedela, o Leovi.A ten druhý hajzel, môj otec?Ako mám nemyslieť na chlapa, ktorému som do očí povedala, že je idiot, aj keď mi dal môj vlastný život?Niekedy bola fakt prostoreká.„Nie iskra. Ja chcem niekoho, kto ma bude priťahovať niečím iným ako tehličkami na bruchu a písomkami 46/46. Aj ja mám jednotky, pokaľ sedím s Emou. A tak isto vieš, že týmto ma nezaujal, ani trocha“ oponovala som jej.„Moja ale on nepríde pokiaľ sa po ňom nebudeš pozerať. On nepríde vtedy, keď si pôjdeš kúpiť jahody do najbližšieho zelovocu a nepríde ani na Zumbu“ umlčala ma.Jasné, príde keď budem zmachlená ako štetka kráčať Auparkom, ako to robievali baby v mojom veku. Dnes je tá Nela nejaká múdra.„Ja chcem len lásku“ rozhodila som rukami a mlela si svoje.„Máš ju. Ja ťa ľúbim, mamina a Jakub ťa ľúbia. Aj Aďa ťa ľúbi. Len tebe to stále nestačí.“A ja ľúbim Lea, aj to mohla dodať. Aspoň že si to odpustila.Too much love in my life.„Nie, veď ma poznáš. Potrebujem ten druhý druh lásky, ktorý neprichádza keď ho hľadáš.“Zamyslene si hodila tri kocky cukru do kávy.Vždy si ju veľmi sladila.Uprene som sa na ňu pozerala a čakala kým neodpovie.„Mrňa, teba kto učí takéto reči?“ spýtala sa moja kamarátka, ktorá má o „pár“ rokov viac, „nehovor takto, je to ako z knižky. Na to mám právo ja, pretože viem, čo to znamená a všetko som si prežila trojnásobne. Ty si ešte žubrienka Iz, to nechaj na iných. Ty si prosím ťa len užívaj. Po toľkej dobe by sa to aj patrilo. Nechcem ti zle, ver mi.“Pousmiala som sa.Prečo dospeláci majú také nutkanie opakovať, že nám nechcú zle?„Neli, aj to príde. Daj mi ešte trocha času, dobre?“ odpila som si z môjho latte, popálila si jazyk a zanadávala som.„A správaj sa ako dáma. Nemám rada keď nadávaš.“Dnes si nejaká premúdrelá. A Navyše to nikam nespeje“ odvrkla som zo zvyku.„Chceš niečo na jedenie? Ja by som si aj dala..“ snažila sa ignorovať moju poslednú poznámku.„Haló, takže sa už nerozprávame o mojom citovom stave?“„Chcem len vedieť, či nie si hladná. Ja si dám tento koláč“ ukázala prstom na pult pri pokladni, až sa na ňu ľudia otáčali.Nikdy nemala problémy s upútaním pozornosti.„Idem ti ho kúpiť“ vytiahla som si peňaženku.„Dik.“Neďakuj, len som chcela byť aspoň chvíľku sama.Len ako som sa jej otočila chrbtom, tak sa vo mne znova rozpútal vnútorný boj, či jej mám alebo nemám povedať o tej noci s Leom.Bolo to ľahké. On zavolal, ja som hneď prišla.Hlupaňa!Nič sa nedialo, len sme si asi o deviatej sadli na verandu pred dom jeho starých rodičov a s rozprávaním sme skončili o piatej ráno. Zahodil masku frajera a správal sa ako za starých čias.Ako celé dva roky, čo sme boli spolu.Ako keby sa to medzi nami nikdy neskončilo. Hladkal ma po chrbte ruky, zotrel mi z tváre slzy keď som mu hovorila o otcovi, tešil sa z Jakuba. Na rozlúčku som ho pobozkala a povedala mu, že takto ďalej nevládzem. Odpovedal, že to zariadi. Pohladila som jeho rotvajlera Rastyho, obrátila sa a začala potichu plakať.Škoda, že nepochopil.Pretože posledné slovo, čo som vyslovila, bolo zbohom.Zbohom je v mojej životnej terminológií myslené vážne.Začala som sa vyhýbať miestam, kde trávil čas, obchádzala som jeho dom oblúkom, ešte že je ten môj v inej časti. Nechodila som prakticky nikam, iba do tanečnej a ku rieke, ktorá bola pár metrov od môjho domu. Tam som strávila skoro celý august. On sa na mňa vypytoval, lenže starí priatelia nič nevedeli a tých pár nových on nepoznal.Ja som sa uzavrela a zmenila.A o tomto nevedel nikto.Ani Nela. No dnes bol november a ona to ešte nevie, pretože som jej to nebola schopná povedať. Tvárila som sa, že je všetko po starom to jest, že ho stále ľúbim, ale on mňa nie a že on je ten čo odišiel.Lenže odišla som ja a náš nočný rozhovor mi zostane v pamäti do smrti.Čo je dosť na prd..Prišla som ku pokladni, zobrala „tento“ koláč, čo bola vlastne sacherka a blížila som sa ku Nele.„Ďakujem, si skvelá“ vyskočila radosťou a vtisla mi na líce pusu.„Vďaka, že mi všetko hovoríš“ zrazu dodala. „Je to pekné, pretože mám o toľko rokov viac ako ty a všetko toto...“Usmiala som sa na ňu.Slová by len zbytočne boleli.