Mám seriál. Volá sa Grey’s Anatomy a zbožňujem ho. V jednej epizóde sa hovorilo o čase, a mne sa tá myšlienka nejako usadila v hlave a nechce ísť odtiaľ preč. Takže sa z toho jednoducho vypíšem. Tak som tu, v ruke pero, farebný narodeninový notes a míňam čas na napísanie ďalšej mojej slohovky, o ktorej aj tak neviem, či si ju niekto vôbec prečíta. Hope so.. Čo je vlastne čas? Všetko, ale aj nič. Neuchopiteľný. Letný, zimný, krátky, dlhý.. Tri písmená, ktoré nám môžu zmeniť život. Doslova a do písmena. Je to jedna z vecí (alebo ako to nazvať) ktorú nevrátime, aj kebyže sa postavíme na hlavu. Čas dáva, čas si berie čo len chce. Pamätám sa na asi piatu triedu, keď sme ukazovali na seba a kričali ,,raz, táto sekunda už nikdy nebude!“ a mali sme pravdu. Už nikdy nebola.. A ako si ho predstavujem ja? Mňa vždy napadnú hodinky. Ale to asi každého. Podľa mňa, je ho málo. Alebo tak, dostatočne. No každý ho chce viac, potrebuje viac. Na snívanie. Na žitie svojich snov. Na lásku. Na slová, ktoré majú byť povedané. Na čokoľvek.. Niekedy, niekedy ho nie je tak veľa. Vtedy treba otvoriť oči, zísť z oblakov, prestať snívať a začať žiť. Viem o čom hovorím, verte mi. Po otvorení očí by to malo už ísť samo. Kto by nechcel vrátiť čas? Ukážte mi jedného človeka, ktorý nikdy nechcel zažiť pocit šťastia ešte raz. Všetci do jedného by sme chceli. Keby sme mohli.. Vždy som bola taká, že po prežití niečoho pekného som to chcela prežiť znova. Ale inak, lepšie. Vždy som si uvedomovala veci až príliš neskoro. Asi nejaká vada, alebo čo. A vrátiť čas? To som chcela stále.. Desiatky hodín tanca, vystúpení, tréningov, chachalandov, dní, kedy som sa len smiala, desiatky mesiacov, keď mi bolo dobre, desiatky hodín s ním.. Toho by som vedela popísať, veď mám celkom pestrý život. No to nejde. Nikdy to nepôjde a nikdy to nešlo.. Poznám miesto, kde čas nehrá žiadnu rolu. Sny. Tam sa stále stretávame. Tam je to najkrajšie a najlepšie. Tam to zbožňujeme. Tam sa minúty menia na hodiny. Vtedy si proste nájdeme cestu, ako byť spolu, ako premeniť myšlienky na skutočné.. A je to len náš svet. Veľmi radi sa tam vraciame. Veď kto nerád... Prečo ma niekedy opúšťa? Lebo na neho zabúdam. Jediný zlomok sekundy dokáže náš život obrátiť naopak. Napríklad keď sa náš čas stratí. Čo ak sa to stane? Veď to je bežné, stáva sa to každú sekundu svetového času, každú sekundu na každom ja neviem, kilometri, alebo také niečo. A vždy to veľa zoberie.. Vtedy čas berie, nedáva. Berie možnosti, veľa možností. Teraz to nie je nikto, o pár dní to môžete byť vy.. Všetci to raz zažijeme, nie snáď? Preto netreba žiť z minulosti a netreba žiť príliš do budúcnosti. Treba žiť tu a teraz.. Ja viem, že je to také nejaké klišé, ale je to tak. Zas nie ako v knihe Pravdivý príbeh lži, tam ten jeden Virgil žil prítomnosťou, ale tou najužšou. Asi jednou minútou, alebo čo. To fakt nie. Stačí vidieť pár desiatok mesiacov dopredu, a pár dní dozadu. Aspoň tak, približne a asi len podľa mňa.. A kedy čas dáva? Hlavne keď ste šťastní. To niekedy úplne stačí. Pár hormónov, ktoré sa volajú endorfíny. Preboha, veď to je úplná maličkosť.. Tak prečo to niekedy nejde? Desať minút, desať hodín, desať sekúnd, či desať rokov.. Keď žijete, čas nehrá žiadnu úlohu. Hrá sa s nami. Opustí nás, keď ho najviac potrebujeme. V momente, kedy nie sme schopní sa pohnúť žiadnym smerom. Čas letí, na nikoho nečaká. Zahojí všetky rany, odstráni bolesť, upevní priateľstvá, zničí lásku.. Chceme ho viac. Čas vstať, čas vyrásť, čas nechať to tak, čas...
