Niektorí čakajú na spasenie, iní sa sťažujú na počasie, druhí čumia do telky a bezcieľne prepínajú, lebo tam aj tak nikdy nejde nič schopné. Možno v hĺbke duše dúfajú, že šťastnou náhodou udrie blesk do ich antény a vypne im elektrinu, aby nemuseli len tak bezcieľne sedieť a čumieť. Aby mohli vstať a natrieť si chlieb paštikou, vypočuť si hádku susedov a škodoradostne si popíjať dobré vychladené pivo. Aby urobili niečo v čom vidia zmysel. Aby poliali kvety, umyli riad, nakričali do detí, vyfajčili obľúbenú cigaretku, dali si rannú kávu, prečítali si pár bulvárnych plátkov, vygooglili ako začať nový život a s prvým linkom sa pokúšali zmeniť svet. Ich realitu a život. Zrazu to už nebolo o kvetoch, deťoch, káve, cigarete. Všetkých radostiach, nerestiach. Už to bolo o živote. Ráno vstali pravou nohou s pocitom, že toto je ten deň, na ktorý tak dlho čakali. S dobrou náladou a úsmevom na tvári kráčali za svojím snom. V ústrety všetkému, čo tak dlho nevideli. Tú krásu, ktorá ich obklopovala. Tie krásne tmavé oblaky, ktoré sa mohutne vznášali nad ich hlavami, tú nekonečnú hmlu, tie vzácne slnečné lúče žiariace na ich hlávky, tie stromy z ktorých burčal život, aj napriek tomu, že stáli na tom istom mieste dlhé roky. Ten divoký vietor, ktorý sa im hral z vlasmi, občas ich pošteklil po nose, občas im zdvihol strechu, občas pobral úrodu. Ale bol neoddeliteľnou súčasťou ich života.
A tak si žili svoj život.
Zatiaľ čo ja som stále čakala.
